jeseň 1942, New York
Keď čítam katechizmus Tridentského Koncilu, zdá sa mi, že vlastne nemám nič spoločné s náboženstvom, ktoré je v ňom obsiahnuté. Keď čítam Nový Zákon, mystikov, liturgiu, keď sledujem slávenie omše, cítim sa byť istým spôsobom presvedčená, že táto viera je moja, alebo presnejšie, že by mohla byť moja bez odstupu, ktorý medzi nami vytvára moja nedokonalosť. Privádza ma to do bolestivého duchovného rozpoloženia. Nechcela by som ho spraviť menej bolestivým, ale jasnejším. Každá bolesť je znesiteľná, ak je nazeraná jasne.
Chcela by som Vám vymenovať niekoľko myšlienok, ktoré sú vo mne celé roky (prinajmenšom niektoré z nich) a ktoré tvoria prekážku medzi mnou a Cirkvou. Nežiadam Vás o diskusiu o ich princípoch. Takáto diskusia by ma potešila, no až neskôr, v druhom pláne.
Chcela by som Vás požiadať o definitívnu odpoveď – bez výrazov typu „myslím si, že“ atď. – o prijateľnosti či nezlučiteľnosti každého z týchto názorov s príslušnosťou k Cirkvi. Ak existuje istá nezlučiteľnosť, chcela by som od Vás počuť priamo: odmietam udeliť krst (alebo rozhrešenie) niekomu, kto sa pridŕža názoru vyjadreného pod číslom takým a takým. Nežiadam Vás o rýchlu odpoveď. Niet sa prečo ponáhľať. Žiadam Vás však o kategorickú odpoveď.
Simone Weilová 