Drahý Otče,
toto je dodatok k listu, ktorý som označila za definitívu. S ohľadom na Vás dúfam, že bude len tento jediný. Skutočne sa obávam, že Vás nudím. V tom prípade však musíte viniť seba. Nie je mojou chybou, ak verím, že Vás mám neustále informovať o tom, čo si myslím.
Prekážky intelektuálneho rázu, ktoré ma až do minula zdržiavali na prahu Cirkvi, možno v prípade potreby považovať za prekonané, keďže ste sa rozhodli prijať ma takú, aká som. Stále tu však sú prekážky.
Po dôkladnom premyslení všetkého si myslím, že ide o toto: čoho sa bojím, je Cirkev ako spoločenská štruktúra. Nielen s ohľadom na jej nedostatky, ale vzhľadom na samotný fakt, že ide o niečo spoločenské. Nejde o to, že som výrazne individualisticky založená. Bojím sa práve z opačného dôvodu. Som si vedomá veľmi silných socializačných tendencií vo mne. Som veľmi ľahko ovplyvniteľná, a to najmä čímkoľvek kolektívnym. Uvedomujem si, že keby som teraz stála pred skupinou dvadsiatich mladých Nemcov spievajúcich zborové nacistické piesne, časť mojej duše by sa v okamihu pridala k nacizmu. Ide o mimoriadnu slabosť, ale taká som. Myslím si, že je zbytočné bojovať priamo proti prirodzeným slabostiam. Človek sa musí prinútiť konať, akoby ich nemal v okolnostiach, kde povinnosť nastoľuje imperatív; a v každodennom živote si človek tieto slabosti musí uvedomovať, prezieravo ich brať do úvahy a usilovať sa pozitívne ich využiť; pretože všetky slabosti možno využiť na dobré ciele.
Obávam sa cirkevného patriotizmu, existujúceho v katolíckych kruhoch. Patriotizmom myslím pocit, aký máme voči pozemskej krajine. Obávam sa ho, pretože sa mu bojím odovzdať. Niežeby som Cirkev považovala za nehodnú vyvolávať takýto pocit. Ide o to, že v sebe tento pocit nechcem mať. Slovo chcieť nie je správne. Ja viem, cítim istotu, že takýto pocit, nech sa týka čohokoľvek, by bol pre mňa fatálny.
Jestvovali svätci, ktorí schvaľovali Križiacke výpravy alebo Inkvizíciu. Neviem si pomôcť, ale podľa mňa to nebolo správne. Nedokážem sa postaviť proti svetlu rozumu. A ak si myslím, že v tomto prípade vidím jasnejšie než oni, ja, ktorá sa s nimi nemôžem porovnávať, potom si musím myslieť, že v tomto prípade boli zaslepení niečím veľmi mocným. Tým niečím bola Cirkev, vnímaná ako spoločenská štruktúra. Ak ich táto spoločenská štruktúra poškodila, ako by potom poškodila mňa, keď som taká náchylná podliehať vplyvu spoločenského a som nekonečne úbohejšia než oni?
Nič, čo bolo kedy povedané či napísané sa nevyrovná diablovým slovám Kristovi v Evanjeliu Svätého Lukáša o kráľovstve tohto sveta. „Dám ti všetku ich moc a slávu, lebo som ju dostal a dám ju komu chcem.“ Z toho vyplýva, že spoločenské je neodňateľne v moci diabla. Telo nás vedie k tomu, povedať „Ja“ a diabol k tomu, povedať „my“; alebo inak povedané, je to „Ja“ diktátorov s kolektívnym obsahom. V súlade so svojim zámerom tak diabol vytvára falošnú imitáciu božského, božské ersatz.
Pod spoločenským nemyslím čokoľvek spojené s občianstvom, ale len kolektívne emócie.
Veľmi dobre si uvedomujem, že Cirkev musí byť nevyhnutne spoločenskou štruktúrou; inak by nejestvovala. Ako spoločenská štruktúra však patrí Vládcovi tohto sveta. Kvôli tomu, že ide o nástroj uchovávania a sprostredkovania pravdy, je to veľmi nebezpečné pre ľudí ako ja, ktorí sú mimoriadne prístupní spoločenským vplyvom. Takto totiž to, čo je najčistejšie, i to, čo je najhanebnejšie, vyzerá takmer rovnako a obsiahnuté pod rovnaké slová vytvára takmer nerozlíšiteľnú zmes.
Jestvujú katolícke kruhy, ktoré s nadšením privítajú kohokoľvek, kto k nim vstúpi. Ja nechcem byť prijatá do žiadnych kruhov, žiť medzi ľuďmi, ktorí hovoria „my“, byť súčasťou „nás“ a cítiť sa „doma“ v akomkoľvek ľudskom kolektíve. Keď hovorím, že toto všetko nechcem, vyjadrujem sa veľmi zle, pretože by som to vlastne veľmi chcela; mala by som to považovať za niečo skvelé. Cítim však, že mi to nie je dané. Cítim, že je nevyhnutné a určené, že mám zostať sama, byť cudzincom a žiť v exile voči akémukoľvek ľudskému kolektívu bez výnimky.
Zdá sa to byť v protiklade k tomu, čo som Vám napísala o svojej potrebe splynúť s každou skupinou ľudí, do ktorej vstúpim. Byť v nej neviditeľná neznamená tvoriť jej časť, a moja schopnosť splynúť so všetkými znamená, že nepatrím k žiadnej.
Neviem, či sa mi podarilo vysvetliť Vám tieto takmer nevysloviteľné záležitosti.
Takéto úvahy sa týkajú tohto sveta a pôsobia absolútne úboho v porovnaní s nadprirodzenou povahou svätostí. No je to presne táto nečistá zmes nadprirodzeného a zla vo mne, čoho sa bojím.
Vzťah hladu k potrave určite nie je taký komplexný, no je práve tak skutočný ako v prípade jedenia.
Pravdepodobne nie je nepredstaviteľné, že v bytosti s určitými prirodzenými sklonmi, určitým temperamentom, istou minulosťou, istým poslaním atď., môže túžba po zrieknutí sa svätostí vytvoriť vzťah rovnako čistý ako ich skutočné prijímanie.
Ani trochu pritom neviem, či je to tak v mojom prípade, alebo nie. Veľmi dobre si uvedomujem, že by sa jednalo o istú výnimku, a vždy to vyzerá ako bláznivé tvrdenie, keď si niekto pre seba nárokuje výnimku. Výnimočnosť však môže veľmi dobre vyplývať nie z toho, čo je človek lepší, ale že je horší v porovnaní s ostatnými. Toto sa myslím vzťahuje na mňa.
Nech je dôvod akýkoľvek, ako som Vám už povedala, neverím, že som schopná akéhokoľvek skutočného spojenia so svätosťami, jedine tušenia, že je také spojenie možné. Navyše teraz nie som schopná posúdiť, aký druh vzťahu so svätosťami je pre mňa najvhodnejší.
Sú okamihy, keď som v pokušení odovzdať sa úplne do Vašich rúk a požiadať Vás, aby ste rozhodli za mňa. Keď je však všetko povedané a urobené, nemôžem tak urobiť. Nemám na to právo.
Myslím, že pri skutočne dôležitých veciach neprekonávame prekážky. Hľadíme na ne tak dlho, ako je to potrebné, až kým, ak spočívajú v sile iluzórnosti, nezmiznú. Prekážkou nazývam niečo celkom odlišné od ochabnutosti, ktorú musíme prekonávať každým krokom na ceste k dobru. S touto ochabnutosťou mám svoje skúsenosti. Prekážky sú však niečím iným. Ak ich chceme prekonať pred tým, než zmiznú, hrozí nám nebezpečenstvo vo fenoméne kompenzácie, na ktorý myslím pri pasáži z Evanjelia o mužovi, z ktorého jeden diabol odíde a ďalších sedem vojde.
Len pomyslenie na to, že by som bola pokrstená s pocitmi, ktoré sa odlišujú od tých primeraných, že by som zažila čo len jediný okamih alebo jediný vnútorný pohyb ľútosti, takéto pomyslenie ma napĺňa hrôzou. Aj keby som si bola istá, že krst je jedinou podmienkou spásy, neriskovala by som to, ani v mene spásy svojej duše. Zvolila by som si zdržanlivosť až do chvíle presvedčenia, že už viac nepodstupujem toto riziko. Človek dospieva k takémuto presvedčeniu jedine vtedy, keď si myslí, že koná z poslušnosti. Jedine poslušnosť je odolná voči času.
Ak by moja večná spása ležala tu predo mnou na stole, a keby som mala len natiahnuť ruku, aby som sa jej zmocnila, neurobila by som to, kým by som k tomu nedostala príkaz. Aspoň si to chcem myslieť. A keby tu aj namiesto mojej vlastnej spásy ležala večná spása všetkých ľudských bytostí, minulých, súčasných i budúcich, viem, že by som mala konať rovnako. V takom prípade by som mala byť mimoriadne opatrná. Keby však išlo len o mňa samotnú, myslím si takmer, že by som nemala tak veľmi premýšľať. Pretože si neželám nič než poslušnosť, poslušnosť osebe, vo svojej úplnosti, čiže poslušnosť až na kríž.
Nemám právo hovoriť tak. Keď to tvrdím, klamem. Pretože keby som po tom túžila, dostala by som to; v skutočnosti sa však ukazuje, že zo dňa na deň odkladám splnenie povinností, ktoré sú celkom obyčajnými povinnosťami, o ktorých to dobre viem, ktorých splnenie je jednoduché a nekomplikované a pritom sú dôležité vo svojich potenciálnych dopadoch na iných. Bolo by však zdĺhavé a nudné hovoriť Vám o všetkých mojich úbohých zlyhaniach. A neprinieslo by to pravdepodobne nijaký úžitok. Jedine že by Vás to vyliečilo z akýchkoľvek prípadných omylov v súvislosti s mojou osobou.
Môžete veriť v moju hlbokú vďačnosť. Myslím si, že viete, že v tomto prípade nejde o žiadnu frázu.
Simone Weilová
Simone Weilová 