19. január 1942
Drahý Otče,
Rozhodla som sa Vám napísať… aby sme priviedli naše rozhovory o krste k záveru – teda k nastávajúcim rozhodnutiam. Prieči sa mi rozprávať Vám o sebe, pretože je to veľmi úbohý predmet, no zaväzuje ma k tomu Váš záujem ako výsledok Vašej dobrotivosti.
Uvažovala som o Božej vôli, čo to znamená a ako dospieť k bodu, keď sa jej úplne podriadime – poviem Vám, čo si o tom myslím.
Musíme rozlišovať medzi troma sférami. Prvá je od nás úplne nezávislá; zahŕňa všetky v danom okamihu jestvujúce fakty celého vesmíru, ako aj všetko, čo sa práve deje alebo čo sa udeje mimo nášho dosahu. V tejto sfére je všetko, čo sa deje, v súlade s Božou vôľou, bez výnimky. Musíme tu teda milovať absolútne všetko, ako celok i v každom detaile, vrátane zla vo všetkých podobách; predovšetkým naše minulé hriechy, keďže sú minulé (nenávidieť ich musíme vtedy, ak sú ich korene stále prítomné), naše vlastné utrpenie, minulé, prítomné a budúce, a – čo je úplne najťažšie – utrpenie ostatných ľudí vtedy, keď nie sme povolaní zmierniť ho. Inými slovami, máme cítiť skutočnosť a prítomnosť Boha cez vonkajšie veci, bez výnimky, tak jasne, ako naše ruky cítia kvalitu papiera cez rúčku a hrot pera.
Druhou sférou je tá, ktorá je podriadená vôli. Zahŕňa veci, ktoré sú úplne prirodzené, blízke, ľahko poznateľné inteligenciou a predstavivosťou, a medzi ktorými sa môžeme rozhodovať, usporadúvajúc ich zvon ako prostriedky pre nemenné a konečné ciele. V tejto sfére musíme uskutočniť, bez váhania a odkladov, všetko to, čo sa nám jasne ukazuje ako povinnosť. Keď sa nejaká povinnosť nejaví jasne, musíme niekedy pozorovať viac alebo menej svojvoľne ustanovené pravidlá; niekedy nasledovať svoje preferencie, ale len v obmedzenej miere; pretože jednou z najhorších foriem hriechu, a možno dokonca vôbec najhoršou, je umiestniť neobmedzené do sféry konečného.
Treťou sférou je sféra vecí, ktoré nespadajú pod vládu vôle a nepatria ani k prirodzeným povinnostiam, no nie sú voči nám celkom nezávislé. V tejto sfére pociťujeme pôsobenie Božieho impulzu, za podmienky, že si ho pocítiť zaslúžime a pociťujeme ho presne v tej miere, v akej si to zasluhujeme. Boh odmeňuje dušu, ktorá o ňom premýšľa s pozornosťou a láskou, a odmeňuje ju pôsobením na ňu presne a matematicky proporčne k jej pozornosti a láske. Musíme sa zriecť seba samých v mene tohto tlaku, dospieť na presne určené miesto, kam nás ženie a ani o krok ďalej, hoci by malo ísť o smer v smere dobra. Súčasne musíme naďalej myslieť na Boha s neustále narastajúcou láskou a pozornosťou a týmto si zaslúžiť výsadu byť tlačený stále ďalej a stať sa objektom tlaku, ktorý sa v neustále vzrastajúcej miere zmocňuje celej duše. Keď sa tento tlak zmocní celej duše, dosiahli sme stav dokonalosti. No nech sme už dosiahli akýkoľvek stav, nemáme robiť nič viac než to, čo je nám neodolateľne dané, a to ani v smere dobra.
Uvažovala som tiež o povahe svätostí a poviem Vám, čo si o tom myslím.
Svätosti majú špecifickú hodnotu, ktorá má tajomné pôsobenie, keďže svätosti v sebe zahŕňajú istý druh spojenia s Bohom, spojenia, ktoré je tajomné, no skutočné. Súčasne majú čisto ľudskú hodnotu, keďže sú symbolmi a obradmi. Z tohto druhého pohľadu sa zásadne nelíšia od piesní, gest a príkazových hesiel istých politických strán; aspoň samé osebe sa od nich zásadne nelíšia; samozrejme sú nekonečne odlišné v učení, ktoré za nimi stojí. Myslím si, že väčšina veriacich, vrátané tých, ktorí sú presvedčení o opaku, vnímajú svätosti len ako symboly a obrady. Je hlúposťou, ako to robí Durkheimova teória, zamieňať si náboženské so spoločenským, predsa však to má v sebe prvok pravdy; totiž že spoločenský cit sa natoľko podobá náboženskému, že si ich možno zameniť. Je to ako s falošným diamantom, ktorý vyzerá ako pravý, takže poľahky pritiahne ľudí bez duchovného nazerania. Z tohto hľadiska je spoločenská a ľudská účasť na symboloch a obradoch svätostí skvelou a prospešnou vecou, pretože vyznačuje fázy cesty pre tých, ktorí sa po nej rozhodli vydať. Nie je to však skutočná účasť na svätostiach ako takých. Myslím si, že len tí, ktorí dosiahli istú úroveň duchovnosti môžu mať účasť na svätostiach osebe. Preto tí, ktorí túto úroveň nedosiahli, môžu robiť čokoľvek, no prísne vzaté nie sú súčasťou Cirkvi.
Čo sa týka mňa, myslím si, že som túto úroveň nedosiahla. Preto som Vám vtedy povedala, že sa považujem za nehodnú svätostí. Tento postoj nepochádza, ako ste si mysleli, z úzkostlivosti. Pochádza na jednej strane z vedomia veľmi vážnych zlyhaní v konaní a medziľudských vzťahoch, závažných a navyše hanebných zlyhaní, s čím by ste určite súhlasili, ktoré sú navyše príliš časté. Na druhej strane, a čo je ešte závažnejšie, vychádza z všeobecného pocitu nedostatočnosti. Nehovorím to z pokory, pretože keby som mala cnosť pokory, azda najkrajšiu cnosť vôbec, nebola by som v tomto žalostnom stave nedostatočnosti.
Na záver k tomu, čo sa týka mňa. Zábrany, pre ktoré zostávam mimo Cirkvi, vyplývajú buďto z mojej nedokonalosti, alebo zo skutočnosti, že moje poslanie a Božia vôľa sú také. V prvom prípade sa nemôžem zbaviť prekážok priamo, ale len nepriamo, tým, že sa stanem menej nedokonalou, s pomocou milosti. Pre to je nevyhnutné na jednej strane vyhýbať sa omylom vo sfére prirodzených vecí a na strane druhej vkladať ešte viac pozornosti a lásky do premýšľania o Bohu. Ak je Božou vôľou, aby som vstúpila do Cirkvi, dá mi túto vôľu pocítiť presne v tom momente, keď si zaslúžim, aby mi ju dal pocítiť.
V druhom prípade, ak to nie je jeho vôľa, aby som vstúpila do Cirkvi, ako by som do nej mohla vstúpiť? Uvedomujem si, čo ste mi tak často opakovali o krste, že je to všeobecný prístup k spáse – prinajmenšom v kresťanských krajinách – a že nejestvuje absolútne žiaden dôvod, aby pre mňa jestvovala nejaká iná, výnimočná cesta. To je jasné. Predstavte si však, že by mi v skutočnosti nebolo dané urobiť ten jeden krok, čo môžem robiť? Ak by bolo možné, že poslúchnutím Boha si človek privodí vlastné zatratenie, kým neuposlúchnutím sa človek spasí, aj tak by som si mala vybrať poslušnosť.
Zdá sa mi, že Božia vôľa je taká, že momentálne do Cirkvi vstúpiť nemám. O dôvode som Vám už hovorila a ten stále platí. Pretože zábrany, ktoré mi bránia, nie sú o nič slabšie ani v okamihoch pozornosti, lásky a modlitby, než inokedy. A pritom som sa veľmi potešila pri Vašich slovách, že myšlienky, o ktorých som pred Vami hovorila, nie sú v rozpore s vernosťou Cirkvi, a teda že v duchu nestojím mimo nej.
Stále sa neviem prestať diviť, že dnes, keď sa tak veľká časť ľudstva utápa v materializme, Boh nechce, aby tu boli muži a ženy, ktorí sa odovzdali jemu i Kristovi a ktorí stále zostávajú mimo Cirkvi.
V každom prípade, keď už uvažujem o akte, ktorým vstúpim do Cirkvi ako o niečom konkrétnom, čo by sa malo čoskoro v blízkej budúcnosti, nič ma tak netrápi ako myšlienka na to, že sa oddelím od značného, nešťastného zástupu neveriacich. Mám v sebe zásadnú potrebu, azda môžem povedať i poslanie, pohybovať sa medzi ľuďmi všetkých spoločenských tried a presvedčení, stýkať sa s nimi a zdieľať s nimi ich život a náhľad, takpovediac v miere prípustnej svedomiu, vojsť do davu a splynúť s ním, takže ich vidím takých, akí naozaj sú, po tom, čo si predo mnou zložia masku. Pretože ja ich túžim poznať a milovať takých, akí sú. Pretože ak ich nebudem milovať takých, akí sú, nebudú to už oni, koho milujem a moja láska bude neskutočnou. Nehovorím o pomoci, pretože zatiaľ som nanešťastie neschopná čokoľvek pre nich robiť. Nemyslím si, že by som niekedy mala vstúpiť do náboženského rádu, pretože by ma to silou zvyku oddelilo o obyčajných ľudí. Existujú ľudia, pre ktorých takéto oddelenie nepredstavuje nejakú nevýhodu, pretože už boli oddelení od bežných ľudí prirodzenou čistotou svojich duší. V mojom prípade je to presne naopak, o čom som Vám už myslím hovorila, pretože vo mne driemu zárodky všetkých možných zločinov, alebo takmer všetkých. Uvedomila som si to v priebehu cesty, za okolností, o ktorých som Vám hovorila. Zločiny ma desia, ale neprekvapujú; cítim v sebe ich možnosti; vlastne kvôli pocitu tejto možnosti vo mne ma tak vydesili. Táto prirodzená dispozícia je nebezpečná a veľmi bolestivá, no ako každú prirodzenú dispozíciu, aj túto možno využiť na správny cieľ, ak človek vie, ako ju využiť s pomocou milosti. Je to znakom poslania, poslania zostať v istom zmysle anonymným a kedykoľvek byť pripravený rozpustiť sa v mase všeobecnej ľudskosti. V súčasnosti je stav ľudskej mysle taký, že výraznejšia hranica, ostrejšia priepasť leží medzi praktizujúcim katolíkom a neveriacim, než medzi náboženským človekom a laikom.
Veľmi dobre viem, že Kristus povedal: „Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“ No nehlásiť sa ku Kristovi možno neznamená pre každého a za každých okolností nepatriť k Cirkvi. Pre niektorých to môže znamenať nekonať podľa Kristových zásad, nešíriť jeho ducha, nectiť si v správnych okamihoch jeho meno, nebyť pripravený zomrieť v jeho mene.
Dlžím Vám ešte jednu vec, aj keď s rizikom, že Vás zarmútim, a zarmútiť Vás je pre mňa najbolestnejšou vecou. Milujem Boha, Krista a katolícku vieru najviac, ako ich taká úbohá a nedokonalá bytosť môže milovať. Milujem svätcov skrz ich texty a skrz to, čo sa hovorí o ich životoch – s výnimkou niekoľkých, ktorých nemôžem celkom milovať alebo považovať za svätých. Milujem šiestich alebo siedmych katolíkov s hlbokou spiritualitou, ktorých som mala to šťastie stretnúť. Milujem katolícku liturgiu, hymny, architektúru, úkony a obrady. Niet však vo mne lásky k Cirkvi v presnom zmysle slova, mimo jej vzťahu ku všetkým týmto veciam, ktoré milujem. Som schopná sympatizovať s tými, ktorí túto lásku majú, ja ju však necítim. Viem, že ju pociťovali všetci svätci. Lenže oni sa takmer všetci narodili a vyrástli v Cirkvi. Každopádne sa človek nemôže rozhodnúť milovať. Môžem povedať len to, že ak takáto láska predstavuje podmienku duchovného rastu, čoho si nie som vedomá, alebo ak je súčasťou môjho poslania, potom si želám, aby mi jedného dňa bola daná.
Je ľahko možné, že niektoré z uvedených myšlienok sú ilúziou alebo omylom. V istom zmysle to pre mňa nie je dôležité; nechcem sa tým viac zaoberať, pretože na konci všetkých týchto úvah som dospela k jednoduchému rozhodnutiu, prestať rozmýšľať nad otázkou môjho prípadného vstupu do Cirkvi.
Je veľmi pravdepodobné, že po niekoľkých týždňoch, mesiacoch alebo rokoch bez takýchto úvah jedného dňa náhle pocítim neodolateľný popud dať sa pokrstiť a tak sa ihneď rozbehnem požiadať o to. Pretože pôsobenie milosti v našich srdciach je tiché a tajomné.
Je tiež možné, že môj život uplynie bez toho, aby som takýto popud pocítila. Jedno je však isté. A to, že ak jedného dňa budem milovať Boha dostatočne na to, aby som si zaslúžila milosť krstu, potom sa mi nepochybne ešte v ten istý deň dostane tejto milosti, vo forme, akú chce Boh, či už prostredníctvom krstu v presnom zmysle tohto slova, alebo nejako inak. Prečo by som potom mala mať akékoľvek pochybnosti? Nemám prečo myslieť na seba. Mám myslieť na Boha. Je na Bohu, aby myslel na mňa.
Tento list je poriadne dlhý. Opäť raz som Vám zobrala omnoho viac času, než mám nárok. Prosím o odpustenie. Mojím ospravedlnením je, že písaním tohto listu som dospela k rozhodnutiu, ktoré je nateraz definitívne.
Verte prosím v moju úprimnú vďačnosť.
Simone Weilová
Simone Weilová 