16. 4. 1942
Drahý Otče,
ak sa nestane nič neočakávané, takto o týždeň sa uvidíme posledný raz. Koncom mesiaca odchádzam.
Ak by sa Vám podarilo zorganizovať veci tak, aby sme mali čas porozprávať sa o textoch, bola by som rada. No nie je to nevyhnutné.
Ani najmenej sa mi nechce odísť. Odchádzam s nevôľou. Všetky odhady a pravdepodobnosti, ktoré by mi mali pomôcť v rozhodovaní sú tak neisté, že mi nijako nepomáhajú. Myšlienka, ktorá ma vedie a ktorá bola v mojej mysli po celé roky, takže ju celkom nezamietam, hoci je len malá šanca, že sa niekedy zrealizuje, je veľmi blízka k záležitosti, s ktorou ste mi tak veľkodušne pomáhali pred niekoľkými mesiacmi a ktorá sa nevydarila.
Predovšetkým, čo sa týka principiálneho dôvodu môjho odchodu, vzhľadom na to, ako sa majú veci a dané okolnosti, zdá sa, že zostať by bolo prejavom mojej osobnej vôle. A mojou najväčšou túžbou je vzdať sa nielen všetkej vôle, ale aj všetkého osobného bytia.
Mám pocit, akoby mi niečo hovorilo, aby som išla. Keďže som si dokonale istá, že nejde len o pocit, odovzdávam sa tomu.
Dúfam, že toto odovzdanie sa, hoci by som sa mýlila, ma napokon privedie do útočiska.
Útočiskom, ako viete, nazývam Kríž. Ak mi nebude dané zaslúžiť si jedného dňa účasť na Kristovom Kríži, nech mám teda účasť aspoň na kríži dobrého zlodeja. Zo všetkých postáv z Evanjelia okrem Krista najviac závidím práve dobrému zlodejovi. Byť vedľa Krista a v rovnakom stave ako On počas Ukrižovania sa mi zdá byť omnoho závideniahodnejšie než byť po pravej ruke v Jeho sláve.
Hoci čas sa kráti, ešte stále som sa nerozhodla úplne naisto. Preto, ak by ste mi náhodou chceli poradiť, teraz je ten čas. No nemusíte sa nad tým zamýšľať. Máte omnoho dôležitejšie veci na práci.
Keď raz odídem, zdá sa mi byť veľmi nepravdepodobné, že Vás budem môcť ešte niekedy vidieť. Čo sa týka možného stretnutia na inom svete, viete, že si veci nepredstavujem týmto spôsobom. Na tom však nezáleží. Môjmu priateľstvu s Vami postačuje, že Vy jestvujete.
Nedokážem nemyslieť so smútkom na všetkých tých, ktorých zanechám vo Francúzsku, a obzvlášť na Vás. Ani na tom však nezáleží. Myslím, že patríte medzi tých, ktorým, nech sa stane čokoľvek, nemožno skutočne ublížiť.
Vzdialenosť nijako nezabráni, aby môj dlh voči Vám každý deň nenarastal. Pretože vzdialenosť mi nijako nezabráni myslieť na Vás. A nie je možné nemyslieť na Vás a nemyslieť pritom na Boha.
Spoľahnite sa na moju oddanú lásku.
Simone Weilová
P.S. Viete, že pre mňa tento odchod neznamená útek pred utrpením alebo nebezpečenstvom. Moje obavy pochádzajú práve zo strachu, že napriek nevedome, napriek sebe samej, svojim odchodom robím práve to, čo chcem zo všetkého najmenej: utiecť. Až doposiaľ sme tu žili veľmi pokojne. Ak sa tento pokoj naruší práve po mojom odchode, bude to pre mňa hrozné. Ak by som si bola istá tým, že to tak bude, myslím, že by som zostala. Ak viete čokoľvek, čo by mohlo aspoň trochu osvetliť budúce udalosti, spolieham sa v tom na Vás.
Simone Weilová 