(úryvok)
Podobne ako Bernanos a Camus, patrí aj Simone Weilová medzi tých skvelých a nezávislých francúzskych mysliteľov, ktorí boli schopní vysloviť tie najpodstatnejšie problémy Francúzska i Európy v prvej polovici dvadsiateho storočia. Bola kontroverznejšia a možno i geniálnejšia než ostatní, omnoho ťažšie zaraditeľná a ušlo sa jej množstvo dobrých i zlých, často protichodných prívlastkov: gnostička a katolíčka, židovka a albigénka, reakcionárka a pokrokárka, platonistka a anarchistka, rebelka a svätica, racionalistička a mystička. De Gaulle vyhlásil, že ju považoval za pomätenú. Lekár z nemocnice v Ashforde, kde 24. 8. 1943 umrela, povedal: „Mala čudné náboženské názory a (pravdepodobne) žiadne náboženstvo.“ Nech sa o nej povie čokoľvek, zostáva v každom prípade „záhadou“. Čím sa myslí jednoducho to, že na rozdiel od väčšiny ľudí je omnoho ťažšie niekam ju zaradiť, a mimoriadne silný cit pre integritu jej bránil zaujať akékoľvek stanovisko pred tým, než si ho dôkladne premyslela v kontexte toho, čo, ako verila, bolo jej osobnou povinnosťou „absolútnej intelektuálnej poctivosti“. Keď začala skúmať akýkoľvek bežne prijímaný názor, poľahky odhalila jeho nedostatky a nekonzistentnosť.
Simone Weilová 