5.6 T. S. Eliot: Predslov

Predslov

T. S. Eliot

 

“No súhlas alebo odmietnutie sú druhoradé: na čom skutočne záleží, je stretnutie s výnimočnou dušou.”

5.5 Rast koreňov

Záverečná časť diela Simone Weilovej Potreba koreňov.

 

Rast koreňov

Problém s vdýchnutím inšpirácie do ľudí je pomerne nový. Platón ho naznačuje vo svojej Politike i inde; nepochybne o tejto téme hovorili princípy tajných učení, zhromaždených v staroveku pred epochou Ríma, ktoré bez stopy zmizli. O tomto a podobných problémoch sa zrejme aj naďalej diskutovalo napríklad medzi templármi a prvými slobodomurármi. Montesquieu, ak sa nemýlim, si tohto problému nebol vedomý. Rousseau so svojou kapacitou mysle si ho uvedomoval, no nič viac. Ľudia revolúcie roku 1789 o ňom, zdá sa, nemali ani tušenia. V roku 1793, bez toho, že by sa niekto namáhal nastoliť a ešte menej riešiť tento problém, experimentovalo sa s improvizovanými riešeniami, akými boli napríklad oslavy na počesť Najvyššej Bytosti, Božského Rozumu, ktoré boli jednoducho smiešne a úbohé. V devätnástom storočí klesla úroveň všeobecnej inteligencie hlboko pod úroveň, na akej sa takéto otázky kladú.

5.4 Vykorenenosť a vlastenectvo

Aby sme mali aspoň základnú predstavu o našej chorobe, musíme si predstaviť ešte jednu formu vykorenenosti. Mohli by sme ju nazvať geografickou, čiže týkajúcou sa ľudských spoločenstiev obývajúcich jasne vymedzené územie. Význam takýchto spoločenstiev takmer vymizol, s jedinou výnimkou, ktorou je národ. Jestvuje a jestvovalo však aj množstvo iných príkladov; niektoré v menšom a celkom malom rozmere, napríklad mesto, skupina dedín, kraj či región; iné sú tvorené rozdielnymi národmi; iné zase časťami viacerých národov.

Simone Weilová: Potreba koreňov / Pozvánka

Potreba koreňov je jediným komplexným dielom francúzskej mysliteľky Simone Weilovej. Vyšlo, tak ako vlastne celé jej dielo, až posmrtne (L´Enracinement, 1949). Má formu troch relatívne samostatných pojednaní:

1. Potreba koreňov

2. Vykorenenosť

2.1 Vykorenenosť v mestách

2.2. Vykorenenosť na vidieku

2.3 Vykorenenosť a vlastenectvo

3. Rast koreňov

Aj jej ostatné diela, napriek vonkajšej forme fragmentov, často až aforizmov, však vytvárajú vnútorne mimoriadne koherentný celok, prezrádzajúci jasnosť a priezračnosť myslenia a až vedecký, prírodovedný systém. Napokon, sama Weilová poukazovala na analógiu medzi hmotným, duševným a duchovným svetom, a geometrický princíp podľa nej vládol všetkým aspektom univerza (bol to podľa nej grécky objav, zhrnutý v pojme logos).

Dielo Potreba koreňov vzniklo v roku 1943, v posledný rok života Simone Weilovej, ktorá zomrela ako 34 ročná. Pôsobila vtedy v exile vo Veľkej Británii, v Londýne a neskôr v sanatóriu v Ashforde, keďže jej diagnostikovali tuberkulózu; tam aj zomrela. Potreba koreňov je odpoveďou na výzvu francúzskeho hnutia odporu a francúzskej exilovej vlády navrhnúť povojnovú rekonštrukciu Francúzska a jeho ďalšie smerovanie. Text je teda písaný v triezvom, racionálnom duchu, reaguje na dejiny Francúzska a vtedajšiu situáciu, na výzvy a problémy vtedajšej doby. Weilová ho však zasadila do duchovného kontextu; analyzuje situáciu človeka, situáciu doby, pomenúva hlavné problémy a navrhuje konkrétne opatrenia a riešenia. Napriek tomu, že tento text vznikol pred sedemdesiatimi rokmi a je zasadený do kontextu doby a konkrétnej krajiny, ponúka veľmi objavné čítanie. T. S. Eliot vo svojom predslove z roku 1951 vyhlasuje Potrebu koreňov za formu, akú by podľa neho nadobudli aj ostatné Weilovej texty a vyslovuje nádej, že pre štýl, ale aj obsah myslenia si toto dielo osvoja nasledujúce generácie mladých ľudí predtým, než ich politické a sociálne myslenie skostnatie.

Aké sú teda hlavné princípy tohto diela? V prvom rade ide o mimoriadne precízne premyslenie najzásadnejších problémov vo vzťahu jednotlivca a spoločnosti. Weilová rieši otázku usporiadania spoločnosti „zdola“, teda optikou utláčaných a najslabších ľudí. Hlavné problémy stručne zhrňme do dvoch bodov: prvým je Weilovej pojem vykorenenosť, druhým je otázka, ako vdýchnuť inšpiráciu národu. Originálnosť a neortodoxnosť Weilovej myslenia sa ukazuje aj v riešeniach, ktoré navrhuje. V časti Vykorenenosť v mestách konštatuje, že ňou navrhovaný spoločenský systém (týkajúci sa najmä vzdelávania, kultúry, organizácie práce a spoločensko-sociálneho statusu robotníctva) nie je ani socialistický, ani kapitalistický; a takisto konštatuje, že jej nejde o ekonomické – v jej vnímaní teda „materialistické“ riešenie – ale o „dôstojnosť človeka v jeho práci“, čo je riešenie vo sfére duchovnej.

Weilovú možno charakterizovať viacerými označeniami: filozofka, mystička, radikálna mysliteľka; k jej charakteristike určite patrí skutočnosť, že hoci si bola vedomá dôležitosti a zásadnosti svojho diela, to za jej života nevyšlo. V Potrebe koreňov konštatuje, že sa zaoberá najzásadnejšími spoločenskými otázkami, ktoré sú nanajvýš aktuálne, a že ak sa nerealizuje ňou navrhované riešenie – alebo ak sa inak nepodarí vyriešiť ňou pomenované problémy – potom máme na výber už len rôzne formy úpadku, zlyhania a ľudskej biedy. Inými slovami, bola mysliteľkou, ktorá tvorila v stave úplnej izolácie, čeliac tak realite, ktorá ju napĺňala hrôzou a ktorá ignorovala akýkoľvek pokus o riešenie. Potreba koreňov, teda formulácia najzásadnejších spoločenských otázok a odpovedí, sa nestretla s nijakou odozvou; ponúkla ho de Gaullovej vláde, no de Gaulle ju v tom čase považoval za šialenca.

Simone Weilová: Potreba koreňov / III. Vykorenenosť na vidieku

“Naša doba má svoju misiu či poslanie: vytvorenie civilizácie, založenej na duchovnej povahe práce. Myšlienky tušiace toto poslanie, roztrúsené u Rousseaua, George Sandovej, Tolstoja, Proudhona a Marxa, v pápežských encyklikách a na mnohých iných miestach sú jedinými originálnymi myšlienkami našej doby, jedinými, ktoré sme neprevzali od Grékov. V dôsledku toho, že sme nestačili na takúto veľkú úlohu, ktorá sa v nás objavila, sme sa vrhli do priepasti totalitných systémov.”

“Šťastná budúca mamička, zamestnaná šitím výbavičky, sa koncentruje na správnosť šitia. No ani na okamih pritom nezabúda na dieťa vo svojom tele. V tom istom okamihu niekde vo väzenskej dielni šije mladá väzenkyňa a takisto pritom myslí na to, aby šila správne, pretože sa obáva trestu. Vieme si teda predstaviť obe ženy v tom istom okamihu pri tej istej práci, pohltené tými istými technickými problémami. A predsa sa medzi týmito dvoma činnosťami rozkladá priepasť. Celý spoločenský problém spočíva v tom, aby pracujúci prešli od jedného pólu práce k druhému.”

Simone Weilová: Potreba koreňov / II. Vykorenenosť. Vykorenenosť v mestách

V krátkom odseku Vykorenenosť definuje Weilová Zakorenenosť ako zásadnú potrebu ľudskej duše a jej zodpovedajúcu civilizačnú chorobu: Vykorenenosť.

Vykorenenosť v mestách sa zameriava na vykorenenosť robotníkov, a to v dvoch hlavných aspektoch: kultúre (vzdelaní) a pracovných podmienkach. Weilová analyzuje situáciu v priemysle v 40-tych rokoch 20. storočia – zameriava sa na konkrétne problémy vo Francúzsku, ktoré sa v tom čase potácalo na okraji občianskej vojny, ale analyzuje aj všeobecnú situáciu vykorenenosti (či „odcudzenosti“) pracujúcich. Vzápätí navrhuje svoj vlastný plán, obsahujúci konkrétne riešenia. Uplatniť sa mal v povojnovom Francúzsku. Výsledkom bol systém, ktorý by nebol ani socializmom, ani kapitalizmom. Jeho cieľom by bolo vytvorenie úplne novej triedy pracujúcich a definitívny zánik „proletariátu.“ Ide najmä o reformu školstva a výrobného systému: v ňom by malé, kooperujúce dielne nahradili dovtedy prevládajúce veľké továrne s „väzenským“ systémom. Princípom povojnovej obnovy Francúzska sa teda mala stať decentralizácia priemyslu a vytvorenie kvalifikovanej pracovnej sily. Riešenie však primárne nesleduje materiálne (ekonomické) ciele, ale „dôstojnosť človeka v práci“, čo je cieľ duchovný.

„Žena, deti, záhrada poskytujúca značnú časť obživy, práca, ktorá sa preň bude spájať s podujatím, ktoré bude môcť milovať, na ktoré bude môcť byť hrdý a ktoré preň bude oknom do sveta – toto všetko určite postačuje pre pozemské šťastie každej ľudskej bytosti.“ Ako na to sa môžete dočítať nižšie.

Simone Weilová: Potreba koreňov / I. Potreby duše

Potreby duše sú úvodnou časťou Weilovej diela Rast koreňov a tvoria jeho najsamostatnejšiu časť, ktorá môže stáť aj samostatne. Weilová v nej definuje dva základné pojmy: právo a záväzok; chápe ich ako rub a líce (subjekt a objekt) toho istého vzťahu, spájajúceho človeka so svetom a ostatnými bytosťami. Jedno nejestvuje bez druhého. Právo človeka vlastne vyplýva zo záväzkov ostatných voči nemu: je ich realizáciou. A teda: ak by jestvoval jediný človek vo vesmíre, mal by záväzky (voči svetu, voči sebe, voči prírode), no nemal by žiadne práva.

Potreby duše chápe Weilová analogicky k potrebám tela (jedlo, spánok, teplo*)): táto analógia je zásadná, pretože je súčasne kritériom skutočných, vitálnych potrieb duše. Vitálne potreby „si nesmieme mýliť s túžbami, rozmarmi, záľubami a neresťami. Takisto musíme rozlišovať, ktoré z nich sú nevyhnutné a ktoré náhodné. Človek nevyžaduje ryžu alebo zemiaky, ale jedlo; nie drevo alebo uhlie, ale teplo.“ Najzásadnejšia je preto analógia s jedlom:**) skutočnej potrebe totiž zodpovedá stav nasýtenia. Zlato, peniaze, moc či úspech nie sú potrebami, pretože pri nich nejestvuje stav nasýtenia: chceme ich stále viac. No keď sme hladní a nasýtime sa, netúžime po stále viac a viac chlebe: skutočné potreby v sebe majú limit svojho nasýtenia.

A toto sú podľa Weilovej vitálne potreby duše: Rád; Sloboda; Poslušnosť; Zodpovednosť; Rovnosť; Hierarchia; Uznanie; Trest; Sloboda názoru; Bezpečnosť; Riziko; Súkromné vlastníctvo; Spoločné vlastníctvo; Pravda.

Textom analogickým k Potrebám duše je Náčrt k Deklarácii ľudských záväzkov.