Potreba koreňov je jediným komplexným dielom francúzskej mysliteľky Simone Weilovej. Vyšlo, tak ako vlastne celé jej dielo, až posmrtne (L´Enracinement, 1949). Má formu troch relatívne samostatných pojednaní:
1. Potreba koreňov
2. Vykorenenosť
2.1 Vykorenenosť v mestách
2.2. Vykorenenosť na vidieku
2.3 Vykorenenosť a vlastenectvo
3. Rast koreňov
Aj jej ostatné diela, napriek vonkajšej forme fragmentov, často až aforizmov, však vytvárajú vnútorne mimoriadne koherentný celok, prezrádzajúci jasnosť a priezračnosť myslenia a až vedecký, prírodovedný systém. Napokon, sama Weilová poukazovala na analógiu medzi hmotným, duševným a duchovným svetom, a geometrický princíp podľa nej vládol všetkým aspektom univerza (bol to podľa nej grécky objav, zhrnutý v pojme logos).
Dielo Potreba koreňov vzniklo v roku 1943, v posledný rok života Simone Weilovej, ktorá zomrela ako 34 ročná. Pôsobila vtedy v exile vo Veľkej Británii, v Londýne a neskôr v sanatóriu v Ashforde, keďže jej diagnostikovali tuberkulózu; tam aj zomrela. Potreba koreňov je odpoveďou na výzvu francúzskeho hnutia odporu a francúzskej exilovej vlády navrhnúť povojnovú rekonštrukciu Francúzska a jeho ďalšie smerovanie. Text je teda písaný v triezvom, racionálnom duchu, reaguje na dejiny Francúzska a vtedajšiu situáciu, na výzvy a problémy vtedajšej doby. Weilová ho však zasadila do duchovného kontextu; analyzuje situáciu človeka, situáciu doby, pomenúva hlavné problémy a navrhuje konkrétne opatrenia a riešenia. Napriek tomu, že tento text vznikol pred sedemdesiatimi rokmi a je zasadený do kontextu doby a konkrétnej krajiny, ponúka veľmi objavné čítanie. T. S. Eliot vo svojom predslove z roku 1951 vyhlasuje Potrebu koreňov za formu, akú by podľa neho nadobudli aj ostatné Weilovej texty a vyslovuje nádej, že pre štýl, ale aj obsah myslenia si toto dielo osvoja nasledujúce generácie mladých ľudí predtým, než ich politické a sociálne myslenie skostnatie.
Aké sú teda hlavné princípy tohto diela? V prvom rade ide o mimoriadne precízne premyslenie najzásadnejších problémov vo vzťahu jednotlivca a spoločnosti. Weilová rieši otázku usporiadania spoločnosti „zdola“, teda optikou utláčaných a najslabších ľudí. Hlavné problémy stručne zhrňme do dvoch bodov: prvým je Weilovej pojem vykorenenosť, druhým je otázka, ako vdýchnuť inšpiráciu národu. Originálnosť a neortodoxnosť Weilovej myslenia sa ukazuje aj v riešeniach, ktoré navrhuje. V časti Vykorenenosť v mestách konštatuje, že ňou navrhovaný spoločenský systém (týkajúci sa najmä vzdelávania, kultúry, organizácie práce a spoločensko-sociálneho statusu robotníctva) nie je ani socialistický, ani kapitalistický; a takisto konštatuje, že jej nejde o ekonomické – v jej vnímaní teda „materialistické“ riešenie – ale o „dôstojnosť človeka v jeho práci“, čo je riešenie vo sfére duchovnej.
Weilovú možno charakterizovať viacerými označeniami: filozofka, mystička, radikálna mysliteľka; k jej charakteristike určite patrí skutočnosť, že hoci si bola vedomá dôležitosti a zásadnosti svojho diela, to za jej života nevyšlo. V Potrebe koreňov konštatuje, že sa zaoberá najzásadnejšími spoločenskými otázkami, ktoré sú nanajvýš aktuálne, a že ak sa nerealizuje ňou navrhované riešenie – alebo ak sa inak nepodarí vyriešiť ňou pomenované problémy – potom máme na výber už len rôzne formy úpadku, zlyhania a ľudskej biedy. Inými slovami, bola mysliteľkou, ktorá tvorila v stave úplnej izolácie, čeliac tak realite, ktorá ju napĺňala hrôzou a ktorá ignorovala akýkoľvek pokus o riešenie. Potreba koreňov, teda formulácia najzásadnejších spoločenských otázok a odpovedí, sa nestretla s nijakou odozvou; ponúkla ho de Gaullovej vláde, no de Gaulle ju v tom čase považoval za šialenca.
Simone Weilová 