Potreby duše sú úvodnou časťou Weilovej diela Rast koreňov a tvoria jeho najsamostatnejšiu časť, ktorá môže stáť aj samostatne. Weilová v nej definuje dva základné pojmy: právo a záväzok; chápe ich ako rub a líce (subjekt a objekt) toho istého vzťahu, spájajúceho človeka so svetom a ostatnými bytosťami. Jedno nejestvuje bez druhého. Právo človeka vlastne vyplýva zo záväzkov ostatných voči nemu: je ich realizáciou. A teda: ak by jestvoval jediný človek vo vesmíre, mal by záväzky (voči svetu, voči sebe, voči prírode), no nemal by žiadne práva.
Potreby duše chápe Weilová analogicky k potrebám tela (jedlo, spánok, teplo*)): táto analógia je zásadná, pretože je súčasne kritériom skutočných, vitálnych potrieb duše. Vitálne potreby „si nesmieme mýliť s túžbami, rozmarmi, záľubami a neresťami. Takisto musíme rozlišovať, ktoré z nich sú nevyhnutné a ktoré náhodné. Človek nevyžaduje ryžu alebo zemiaky, ale jedlo; nie drevo alebo uhlie, ale teplo.“ Najzásadnejšia je preto analógia s jedlom:**) skutočnej potrebe totiž zodpovedá stav nasýtenia. Zlato, peniaze, moc či úspech nie sú potrebami, pretože pri nich nejestvuje stav nasýtenia: chceme ich stále viac. No keď sme hladní a nasýtime sa, netúžime po stále viac a viac chlebe: skutočné potreby v sebe majú limit svojho nasýtenia.
A toto sú podľa Weilovej vitálne potreby duše: Rád; Sloboda; Poslušnosť; Zodpovednosť; Rovnosť; Hierarchia; Uznanie; Trest; Sloboda názoru; Bezpečnosť; Riziko; Súkromné vlastníctvo; Spoločné vlastníctvo; Pravda.
Textom analogickým k Potrebám duše je Náčrt k Deklarácii ľudských záväzkov.
Simone Weilová 