V krátkom odseku Vykorenenosť definuje Weilová Zakorenenosť ako zásadnú potrebu ľudskej duše a jej zodpovedajúcu civilizačnú chorobu: Vykorenenosť.
Vykorenenosť v mestách sa zameriava na vykorenenosť robotníkov, a to v dvoch hlavných aspektoch: kultúre (vzdelaní) a pracovných podmienkach. Weilová analyzuje situáciu v priemysle v 40-tych rokoch 20. storočia – zameriava sa na konkrétne problémy vo Francúzsku, ktoré sa v tom čase potácalo na okraji občianskej vojny, ale analyzuje aj všeobecnú situáciu vykorenenosti (či „odcudzenosti“) pracujúcich. Vzápätí navrhuje svoj vlastný plán, obsahujúci konkrétne riešenia. Uplatniť sa mal v povojnovom Francúzsku. Výsledkom bol systém, ktorý by nebol ani socializmom, ani kapitalizmom. Jeho cieľom by bolo vytvorenie úplne novej triedy pracujúcich a definitívny zánik „proletariátu.“ Ide najmä o reformu školstva a výrobného systému: v ňom by malé, kooperujúce dielne nahradili dovtedy prevládajúce veľké továrne s „väzenským“ systémom. Princípom povojnovej obnovy Francúzska sa teda mala stať decentralizácia priemyslu a vytvorenie kvalifikovanej pracovnej sily. Riešenie však primárne nesleduje materiálne (ekonomické) ciele, ale „dôstojnosť človeka v práci“, čo je cieľ duchovný.
„Žena, deti, záhrada poskytujúca značnú časť obživy, práca, ktorá sa preň bude spájať s podujatím, ktoré bude môcť milovať, na ktoré bude môcť byť hrdý a ktoré preň bude oknom do sveta – toto všetko určite postačuje pre pozemské šťastie každej ľudskej bytosti.“ Ako na to sa môžete dočítať nižšie.
Simone Weilová 