“Závisieť na cudzej vôli znamená byť otrokom. To je však údelom všetkých ľudí. Otrok závisí na svojom pánovi a pán na svojom otrokovi. Táto okolnosť nás robí buď servilnými, alebo tyranskými, alebo oboma súčasne (omnia serviliter dominatione).”
Človek je otrokom v miere, v akej medzi jeho konaním a jeho výsledkom, medzi úsilím a vykonanou prácou jestvuje medzipôsobiaca cudzia vôľa.
Dnes je to prípad tak otroka, ako aj jeho pána. Človek nikdy nejedná len s ohľadom na svoj skutok. Spoločnosť vytvára závoj medzi prirodzenosťou a človekom.
*
Byť v priamom styku s prirodzenosťou a nie ľuďmi je jedinou možnou disciplínou. Závisieť na cudzej vôli znamená byť otrokom. To je však údelom všetkých ľudí. Otrok závisí na svojom pánovi a pán na svojom otrokovi. Táto okolnosť nás robí buď servilnými, alebo tyranskými, alebo oboma súčasne (omnia serviliter dominatione). Keď sme naopak obrátení k vnútornej prirodzenosti, našim jediným východiskom je sféra myslenia.
*
Pojem útlaku je, stručne povedané, hlúposť: stačí si prečítať Iliadu. A pojem triedneho útlaku je ešte hlúpejší. Hovoriť možno len o utláčateľskej štruktúre spoločnosti.
*
Rozdiel medzi otrokom a občanom (Montesquieu, Rousseau, …): otrok podlieha pánovi, občan zákonom. Môže sa stať, že pán bude blahosklonný a zákony tvrdé: to na veci nič nemení. Všetko spočíva v rozdiele medzi ľubovôľou a pravidlom.
Prečo je podriadenosť ľubovôli otroctvom? Hlavný dôvod spočíva vo vzťahu duše a času. Ten, kto podlieha ľubovôli, je závislý na časovej postupnostiu; musí čakať (najponižujúcejšia možná situácia…) na to, čo mu prinesie nasledujúci okamih. Nevlastní svoj čas; prítomnosť preň nie je páka, ktorej tlak mu umožňuje kormidlovať budúcnosť.
*
Musieť sa zaoberať priamo vecami oslobodzuje ducha. Musieť konať priamo s ľuďmi nás ubíja, ak sme na nich závislí, či už ide o závislosť vo forme podriadenosti alebo nadriadenosti.
Prečo by mali stáť ľudia medzi Prírodou a mnou?
Nikdy nemusieť brať do úvahy pre mňa neznáme pohnútky… (lebo vtedy sme vydaní náhode).
Riešenie: odhliadnuc od vzájomného puta vnímať ľudí ako obrazy a nikdy nevyhľadávať priateľstvo; žiť medzi ľuďmi ako uprostred davu na železničnej stanici. Predovšetkým sa nikdy neoddávať snom o priateľstve. Spoliehať sa sama na seba.
*
Mocní, ak nechajú útlak dospieť až za istý bod, nevyhnutne dospejú do štádia, keď sa nechajú svojimi otrokmi uctievať. Vedomie, že je človek pod absolútnou nadvládou, ako nejaká hračka, je preň neznesiteľná. A preto, ak je človeku odobratá akákoľvek cesta z tohto podriadenia, nezostáva mu nič iné než presvedčiť sám seba, že to, k čomu je donútený, robí slobodne, čiže nahradí podriadenosť oddanosťou. A niekedy sa dokonca bude usilovať spraviť ešte viac, než mal, a bude tak trpieť menej, rovnako ako deti znesú so smiechom fyzické utrpenie, ktoré by inak považovali za neznesiteľné, ak ho považujú za trest. Týmto obrátením ničí otroctvo dušu: takáto oddanosť je založená na lži a jej argumenty by nezniesli kritiku. (V tomto zmysle možno chápať katolícke chápanie podriadenosti ako oslobodzujúci princíp, kým protestantizmus je založený na myšlienke obete a oddanosti.) Jedinou možnosťou vyslobodenia sa je nahradenie neznesiteľnej myšlienky podriadenosti, nie však ilúziou oddanosti, ale pojmom nevyhnutnosti.
Na druhej strane odpor, ak sa okamžite nepretaví do konkrétneho a efektívneho činu, sa vždy mení na svoj opak cez pocit vyslovenej nemohúcnosti, ktorá z neho vyplýva. Inými slovami, hlavná moc utláčateľov spočíva v neprejavenom odpore utláčaných.
Na túto tému by bolo možné napísať celý román o Napoleonových vojakoch.
Navyše, aj samotný pán podlieha klamu falošnej oddanosti.
*
Ľudí s mocou musíme vždy považovať za nebezpečnú vec. Musíme ich ignorovať v čo najväčšej miere, pokiaľ tým nestrácame sebaúctu. Ak jedného dňa musíme pod tlakom možnej zbabelosti ísť a naraziť na ich moc, musíme sa považovať za porazených prirodzenosťou vecí a nie ľuďmi. Človek sa môže ocitnúť vo väzenskej cele a v reťaziach, ale môže byť aj postihnutý slepotou či nehybnosťou. Nie je v tom rozdiel.
Jediný spôsob, ako si zachovať svoju dôstojnosť v situácii, keď sme niekomu násilne podriadený, je považovať svojho nadriadeného za vec. Každý človek je otrokom nevyhnutnosti, no otrok, ktorý si je toho vedomý, stojí omnoho vyššie.
*
Problém spoločnosti. Minimalizovať podiel nadprirodzeného, ktoré atmosféru v spoločnosti robí dýchateľnou. Všetko, čo ho zvyšuje, je zlé (ide o pokúšanie Boha).
*
Musíme zo spoločenskej sféry eliminovať nešťastie v miere, v akej sme toho schopní, pretože nešťastie slúži jedine milosti a spoločnosť nie je spoločnosťou vyvolených. Pre vyvolených tu bude vždy dostatok nešťastia.
Pridaj komentár