5.5 Rast koreňov

Záverečná časť diela Simone Weilovej Potreba koreňov.

 

Rast koreňov

Problém s vdýchnutím inšpirácie do ľudí je pomerne nový. Platón ho naznačuje vo svojej Politike i inde; nepochybne o tejto téme hovorili princípy tajných učení, zhromaždených v staroveku pred epochou Ríma, ktoré bez stopy zmizli. O tomto a podobných problémoch sa zrejme aj naďalej diskutovalo napríklad medzi templármi a prvými slobodomurármi. Montesquieu, ak sa nemýlim, si tohto problému nebol vedomý. Rousseau so svojou kapacitou mysle si ho uvedomoval, no nič viac. Ľudia revolúcie roku 1789 o ňom, zdá sa, nemali ani tušenia. V roku 1793, bez toho, že by sa niekto namáhal nastoliť a ešte menej riešiť tento problém, experimentovalo sa s improvizovanými riešeniami, akými boli napríklad oslavy na počesť Najvyššej Bytosti, Božského Rozumu, ktoré boli jednoducho smiešne a úbohé. V devätnástom storočí klesla úroveň všeobecnej inteligencie hlboko pod úroveň, na akej sa takéto otázky kladú.

V súčasnosti sa precízne skúma problém propagandy. K sume poznatkov o tejto téme významne prispel napríklad taký Hitler. Ide však o odlišný problém. Propaganda neslúži vytváraniu inšpirácie: uzatvára a zamyká všetky priechody, ktorými by inšpirácia mohla preniknúť; vypĺňa celý duchovný priestor fanatizmom. Jej nástroje nie sú využiteľné na cieľ opačný k tomu jej. A nejde ani o to, aby sa použili metódy opačné: taká jednoduchá logika tu neplatí.

Na druhej strane si však nesmieme myslieť, že inšpirovanie ľudí je tajomstvom, prislúchajúcim jedine Bohu, pre ktoré tým pádom nejestvujú nijaké metódy. Najvyšší, dokonalý stav mystickej kontemplácie je niečím nekonečne tajomnejším, a predsa Svätý Ján z Kríža napísal diela, v ktorých opisuje spôsoby dosiahnutia tohto stavu, pričom tieto diela svojou vedeckou presnosťou absolútne prevyšujú všetko, čo napísali naši súčasní psychológovia a profesori. Ak sa k tomu cítil byť povolaný, nepochybne mal pravdu, pretože bol na to celkom isto vybavený; krása jeho textov je dostatočným dôkazom ich hodnovernosti. V skutočnosti sa už od najstaršieho staroveku, dávno pred príchodom kresťanstva, až do druhej polovice renesancie všeobecne vedelo, že jestvuje metodika, ktorou sa možno riadiť v duchovných záležitostiach i vo všetkom, týkajúcom sa duše. Stále väčšia a väčšia metodická moc nad hmotou, vykazovaná od šestnásteho storočia, viedla naopak ľudí k viere, že záležitosti duše sú buďto záležitosťami úplnej svojvôle, alebo naopak akejsi neslobodnej mágie s bezprostredným účinkom na naše úmysly a vyjadrovanie.

Tak to však nie je. Všetko na svete závisí od metódy, vrátane bodov prieniku tohto sveta so svetom vyšším. To ukazuje pojem Logos, ktorý značí viac než len slovo. Metóda sa líši len v závislosti na oblasti použitia. Čím vyššie sa nachádzame, tým sa stáva precíznejšou a presnejšou. Bolo by napokon zvláštne, keby systém hmotných vecí odrážal viac božskej múdrosti, než systém vecí duchovných. Opak je pravdou.

Máme pritom tú nevýhodu, že tento problém, pri ktorom sa, ak sa nemýlim, nemáme vôbec čím riadiť, je zároveň presne tým problémom, ktorý si dnes od nás najnaliehavejšie žiada riešenie, ktoré sa pritom nestratilo, ale nikdy nejestvovalo.

Okrem toho, ak napríklad Platón navrhol všeobecné riešenie, my musíme urobiť viac, než len naštudovať si jeho riešenie, aby sme vyriešili našu dilemu; nachádzame sa totiž v situácii, v ktorej nám dejiny nepomôžu. V dejinách nenájdeme nič, čo by čo len vzdialene pripomínalo situáciu, v akej sa zrejme Francúzsko ocitne po porážke Nemecka. Navyše ani nevieme, aká táto situácia bude. Vieme len, že bude neobvyklá. A hoci by sme teda aj vedeli, ako oduševniť krajinu, stále ešte nevieme, ako postupovať v prípade Francúzska.

Na druhej strane, keďže ide o praktický problém, poznanie všeobecného riešenia nie je pre konkrétny príklad nevyhnutné. Keď sa stroj vypne, robotník, majster alebo inžinier ho dokážu znova spustiť bez toho, aby ovládali nejaké všeobecné princípy opravy strojov. V prvom rade je potrebné prezrieť si stroj. No aby sme sa naň pozreli za istým účelom, musíme mať v mysli istý pojem mechanických vzťahov. Podobne pri pohľade na každodenný vývin Francúzska musíme mať na mysli istý pojem verejného konania ako spôsob vzdelávania krajiny.

Nestačí pritom uvedomovať si takýto pojem, venovať mu pozornosť a chápať ho; musí mu byť v mysli vyhradené trvalé miesto, takže je prítomný aj vtedy, keď sa naša pozornosť obracia k niečomu inému.

Ešte väčšie úsilie si vyžaduje pochopiť, že ide o úplne novú myšlienku. Od čias renesancie sa verejné aktivity nikdy nevnímali v tomto svetle, ale vždy len ako prostriedky na zavedenie konkrétnej formy moci, považovanej za užitočnú z istých dôvodov.

Vzdelávanie, či už sa týka detí, dospelých alebo seba samého, spočíva vo vytváraní motívov. Ukázať, čo je prospešné, dobré a čo je povinnosťou – to sú ciele vzdelania. Vzdelávanie sa zaoberá motívmi pre efektívne konanie. Pretože nijaký čin sa nevykoná bez motívov, schopných dodať množstvo energie nevyhnutné na jeho vykonanie.

Chcieť nasmerovať ľudské konanie – svoje alebo iných – voči dobru proste len tým, že sa ukáže smer a pritom sa neuistíme, že boli dodané aj nevyhnutné motívy, je ako chcieť spustiť na aute motor stlačením plynu, pričom nádrž je prázdna. Alebo ako chcieť zažať lampu a nenaliať do nej olej. O tejto chybe sa píše v známej pasáži, ktorá sa číta a cituje stále znovu a znovu už dvadsať storočí. Napriek tomu sa stále dopúšťame tej istej chyby.

Je pomerne jednoduché vymenovať prostriedky vzdelávania vo verejnom konaní:

Za prvé, strach a nádej, vyvolané hrozbami a sľubmi.

Sugescia.

Vyslovenie, buď oficiálne alebo s oficiálnym súhlasom, istých myšlienok, ktoré boli ešte pred svojím verejným formulovaním v samotných ľuďoch alebo v istých živých prvkoch národa.

Príklad.

Postupy týkajúce sa samotného konania alebo organizácií, vytvorených za účelom konania.

Prvý typ prostriedkov je najhrubší a používa sa neustále. Druhý dnes takisto využíva každý: práve v ňom dosiahol Hitler také majstrovstvo.

Zvyšné tri sú neznáme.

Musíme sa snažiť dať ich do vzťahu s tromi formami, aké je naše verejné konanie schopné nadobudnúť: s jeho súčasnou podobou; s preberaním moci v okamihu oslobodenia; s výkonom moci v prvých mesiacoch bezprostredne po oslobodení.

V súčasnosti máme k dispozícii len dva nástroje, rozhlas a podzemné hnutie. Z hľadiska väčšiny francúzskej populácie ide vlastne len o rozhlas.

Tretí z piatich vyššie vymenovaných prostriedkov si nesmieme zamieňať s druhým. Sugescia vytvára, ako to pochopil Hitler, nadvládu. Ide o formu nátlaku. Veľká časť jej úspechu je založená na opakovaní a za druhé na sile, ktorou disponuje skupina, z ktorej sugescia vychádza, alebo ktorú sa usiluje získať.

Účinnosť tretej skupiny prostriedkov je celkom iná. Jej základy spočívajú v skrytosti ľudskej podstaty.

Niekedy sa stáva, že nejaká myšlienka, či už sformulovaná alebo nie, tajne pôsobí na myseľ človeka a pritom má na ňu len minimálny priamy vplyv.

Keď potom človek počuje túto myšlienku zaznieť verejne, a zvlášť od niekoho, koho slovám sa načúva s úctou, sila tejto myšlienky vzrastá a násobí sa a niekedy je schopná vyvolať vnútornú premenu.

Môže sa tiež stať, že človek potrebuje, či si to uvedomuje alebo nie, počuť isté slová, ktoré, ak sú správne vyslovené a ak pochádzajú odtiaľ, odkiaľ človek obyčajne očakáva dobro, prinášajú úľavu, energiu a sú akoby potravou.

V osobnom živote sú tieto dve funkcie slov teoreticky nahradené priateľmi a prirodzenou orientáciou, no prakticky je tomu tak len zriedkavo.

Sú však situácie, keď sled verejných udalostí zaberá o toľko väčší priestor v osobnom živote väčšiny z nás než záležitosti osobné, že veľké množstvo takýchto skrytých myšlienok a skrytých potrieb je vlastne rovnaké v podstate u všetkých ľudí, ktorí tvoria národ.

To vytvára príležitosť pre také verejné konanie, ktoré, zatiaľ čo sa týka celého národa, zostáva v princípe osobným, a nie kolektívnym. A tak namiesto toho, aby došlo k potlačeniu zdrojov ukrytých hlboko v mysli každého človeka, čo každé kolektívne konanie z prirodzenosti vecí nevyhnutne robí, akokoľvek vznešené ciele sleduje, tento typ konania ich naopak prebúdza, podnecuje a podporuje ich rast.

Ale kto alebo čo dokáže takto konať?

Za normálnych okolností pravdepodobne nejestvuje pre takéto konanie nijaký priestor. Takémuto konaniu stoja v ceste nesmierne silné prekážky, až na čiastočnú výnimku a aj to len vo veľmi obmedzenej miere, a tou je vláda. Ostatné prekážky podobne bránia jeho uskutočneniu inak, než prostredníctvom štátu.

Z tohto pohľadu sú však okolnosti vo Francúzsku v skutočnosti neobyčajne priaznivé.

Z iného pohľadu je katastrofou, že Francúzsko nemá, na rozdiel od ostatných krajín, svoju vládu v Londýne. Z tohto pohľadu je to však výnimočne priaznivé; a z tohto pohľadu je dokonca priaznivé i to, že udalosti v Severnej Afrike neviedli k premene Národného Oslobodzovacieho Hnutia na stálu vládu.

Nenávisť k štátu, jestvujúca v latentnej, skrytej, no veľmi silnej podobe vo Francúzsku od čias Karola VI, bráni tomu, aby slová, vychádzajúce priamo od vlády, prijímali všetci jednotliví Francúzi ako hlas priateľa.

Na druhej strane však musia mať slová pri takomto type konania oficiálny charakter, aby mohli mať skutočný účinok.

Vodcovia francúzskeho odboja tvoria niečo analogické vláde v tej miere, že ich slová majú oficiálny charakter.

Hnutie si zachovalo dosť zo svojho pôvodného charakteru – charakteru revolty, vychádzajúcej z niekoľkých verných a úplne slobodných sŕdc – a tak slová, ktoré z neho vychádzajú, znejú v ušiach Francúzov tým blízkym, vrúcnym a jemným hlasom priateľa.

A predovšetkým je symbolom generál de Gaulle, obklopený svojimi zástancami. Symbolizuje vernosť Francúzska sebe samému, a tá bola na okamih stelesnená takmer len v ňom, a predovšetkým je symbolom Človeka, búriaceho sa proti servilnému uctievaniu moci.

Všetko, vyslovené v jeho mene, má vo Francúzsku autoritu náležiacu symbolickému. A preto ktokoľvek by hovoril v tomto mene, mohol by, podľa vlastného uváženia a podľa toho, čo by sa v daný čas javilo ako najvhodnejšie, čerpať inšpiráciu v priestore tých myšlienok a pocitov, ktoré práve víria v mysliach Francúzov, alebo z priestoru ešte vyššieho, a v tom prípade akokoľvek vysokého; nič by mu nebránilo v tom, aby túto inšpiráciu niekedy nečerpal aj z nadpozemského priestoru. A tak ako by bolo nemiestne, keby tieto slová vychádzali od vlády, nevyhnutne poznačenej skúsenosťou s výkonom moci, tak je úplne v poriadku, keď takéto slová pochádzajú od symbolu toho, čo je v očiach každého jednotlivca tým najvyšším.

Keď vláda používa slová a myšlienky, ktoré sú pre ňu príliš vznešené, namiesto toho, aby tým získala prestíž, zosmiešni sa a zároveň zdiskredituje pojmy samotné. To sa stalo s princípmi roku 1789 a s heslom „Sloboda, Rovnosť, Bratstvo“ počas Tretej Republiky. To isté sa stalo slovám, samým osebe vysokej morálnej úrovne, hlásaným takzvanou Národnou Revolúciou.1)Je pravdou, že v tomto prípade ich stigma zrady odsúdila na obzvlášť rýchlu diskreditáciu. No takmer určite by k tomu došlo aj za iných okolností, akurát omnoho pomalšie.

Francúzske hnutie v Londýne má v tomto okamihu, no zrejme nie nadlho, toto výnimočné privilégium, že keďže je vo veľkej miere symbolickým, môže vyhlasovať tie najvyššie ambície bez toho, aby ich diskreditovalo.

A preto v dôsledku tej istej neskutočnosti, ktorá bola jeho osudom od počiatku – kvôli izolácii, v ktorej sa ocitli jeho zakladatelia – môže disponovať, ak vie, ako ho využiť, o to väčším množstvom skutočnosti.

„Lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti,“ hovorí Svätý Pavol.

Je pozoruhodnou slepotou chcieť zostúpiť v takejto neobyčajne priaznivej situácii na nízku, banálnu úroveň vlády v emigrácii. Je zásahom prozreteľnosti, že sa táto túžba nevyplnila.

Vo vzťahu k ostatným štátom navyše táto situácia ponúka podobné výhody.

Od roku 1789 malo Francúzsko výnimočné postavenie medzi národmi. Ide o novú situáciu; pretože rok 1789 nie je taký vzdialený. Od konca štrnásteho storočia, ktoré bolo svedkom toho najhoršieho útlaku vo flámskych a francúzskych mestách pod Karolom VI, až do roku 1789 predstavovalo Francúzsko pre cudzincov len sotva niečo iné než tyranský absolutizmus a servilnosť podrobeného ľudu. Keď du Bellay napísal: „France, mère des arts, des armes at des lois,“ („Francúzsko, matka umenia, vojny a zákonov“) posledné slovo bolo preháňaním. Ako správne poznamenal Montesquieu a ako pred ním neobyčajne jasne vysvetlil Retz, od smrti Karola VI nevládli vo Francúzsku žiadne zákony.

V rokoch 1715 až 1789 chodilo Francúzsko, plné pokorného entuziazmu, do školy k Anglicku. V tom čase boli Angličania asi jediným národom, ktorí boli medzi národmi otrokov hodní označenia občania. No po roku 1792, keď sa Francúzsko, ktoré prebudilo srdcia všetkých utláčaných, ocitlo vo vojne proti Anglicku, spočívala už všetka prestíž spojená s pojmami spravodlivosti a slobody na ňom; výsledkom bolo, že počas nasledujúceho storočia sa francúzsky národ tešil prestíži, akú nijaký iný národ nezažíval priamo, ale jedine ako odlesk svetla, vyžarovaného Francúzskom.

Francúzska Revolúcia bola nanešťastie zodpovedná za taký násilný rozchod s dejinami celého európskeho kontinentu, že akákoľvek tradícia, odkazujúca na rok 1789, je v podstate porovnateľná s tradíciou vychádzajúcou z antiky.

Vojna roku 1870 ukázala, čo Francúzsko znamenalo pre vtedajší svet. V tej vojne bolo Francúzsko agresorom, aj napriek Emskej lsti2); práve táto lesť je dôkazom, že agresia vyšla z francúzskej strany. Nemci, nezjednotení a trasúci sa ešte pri spomienke na Napoleona, očakávali inváziu. Napokon ich prekvapilo, že do Francúzska prenikali ako nôž do masla. No ešte viac ich prekvapilo, že v očiach Európy sa stali niečím desivým, pričom ich jedinou chybou bolo to, že sa víťazne ubránili. Porazenou krajinou však bolo Francúzsko a napriek Napoleonovi, no vďaka roku 1789, to stačilo na zdesenie z víťazov.

V osobných denníkoch Korunného princa Fridricha môžeme vidieť, ako bolestivo toto nepochopiteľné odsúdenie zaskočilo najlepších Nemcov.

Od tohto okamihu azda možno datovať nemecký komplex menejcennosti, očividne zmiešaný zo zlého svedomia a pocitu, že trpia nespravodlivosťou, ako aj ich zúrivú reakciu naň. Od tej chvíle to boli vždy Prusi, kto v mysli Európanov predstavoval takzvaného typického Nemca: čiže zasneného, modrookého hudobníka, gutmütig, s fajkou a pohárom piva, úplne neškodného – typ, ktorý nájdeme u Balzaca. A Nemecko sa stále viac a viac podobalo tomuto svojmu novému obrazu.

Francúzsko neutŕžilo o nič menšie morálne rany. Obdivuje sa jeho rast po roku 1871. Nepozerá sa však na to, za akú cenu k nemu došlo. Francúzsko sa stalo realistom; prestalo v seba veriť. Masakre behom Komúny, šokujúce počtom obetí a brutalitou, vyvolali v pracujúcich trvalý pocit, že sú vyvrheľmi vo vlastnej krajine, a v strednej triede zase ako dôsledok zlého svedomia formu fyzického strachu z pracujúcich. Evidentné to bolo ešte v júni 1936;3) a kolaps v júni 1940 je v istom zmysle priamym následkom výnimočne krátkej, no krvavej občianskej vojny z mája 1871, ktorá v skrytosti pokračovala takmer trištvrte storočia. Následkom toho sa priateľstvo medzi mladými ľuďmi z univerzít a bežnými ľuďmi stalo už len spomienkou, pričom z tohto priateľstva vychádzalo celé francúzske myslenie devätnásteho storočia. Na druhej strane trpkosť porážky zmenila myslenie mladých ľudí zo strednej triedy, a tí sa princípom reakcie obrátili k pokryteckej koncepcii národnej veľkosti. Posadnuté výbojmi, ktoré muselo Francúzsko na sebe strpieť a ktoré znížili jeho význam vo vlastných očiach, nie je už dnes schopné mať akékoľvek vyššie ciele, než realizovať výboje vlastné.

Francúzsko sa tak stalo národom ako každý iný a myslí už len na to, ako si pre seba vybojovať čo najviac ľudí žltej či čiernej rasy a dosiahnuť hegemóniu v Európe.

Po živote v takom intenzívnom velebení sa strmý pád na tak nízku úroveň nemohol odohrať bez predchádzajúcej chorobnej slabosti. Táto slabosť dosiahla svoj vrchol v júni 1940.

Musí sa tiež povedať, keďže je to pravda, že po katastrofe bolo prvou reakciou Francúzska vyvrátiť svoju vlastnú minulosť, svoju bezprostrednú minulosť. Nebol to výsledok vichystickej propagandy. Naopak, bola to zámienka na to, aby Národná Revolúcia vzbudzovala zdanie úspechu. A bola to správna a užitočná reakcia. Jedinou pozitívnou stránkou tejto katastrofy bola práve možnosť vyvrátiť minulosť, ktorej produktom sama bola; minulosť, počas ktorej Francúzsko neurobilo nič okrem nárokovania si privilégií, zodpovedajúcim poslaniu, ktorého sa však vzdalo, pretože v neho prestalo veriť.

V zahraničí skutočne pociťovali francúzsky pád len tam, kde duch roku 1789 zanechal isté dedičstvo.

Súčasná nízka úroveň, na ktorej sa ocitol francúzsky národ, mu dáva opäť príležitosť stať sa medzi národmi tým, čím bol a čím ho ľudia opäť túžia vidieť – inšpiráciou. A aby Francúzsko obnovilo svoju prestíž – prestíž, ktorá je neoddeliteľná od jeho zdravého vnútorného života – musí sa stať inšpiráciou ešte predtým, než sa opäť stane, v dôsledku porážky svojich nepriateľov, národom. V opačnom prípade môže byť z viacerých dôvodov neskoro.

Aj z tohto hľadiska je francúzske hnutie v Londýne v najlepšej mysliteľnej situácii, ak ju dokáže využiť. Hnutie je práve natoľko oficiálnym, aby mohlo hovoriť v mene krajiny. Keďže nemá žiadnu vládnu autoritu – a to ani nominálnu, fiktívnu autoritu – voči francúzskemu ľudu, založenú výhradne na slobodnom súhlase, má akúsi duchovnú moc. Neochvejná lojalita prejavená v najhorších časoch, každodenne dobrovoľne prelievaná krv v jeho mene, mu dávajú právo používať tie najvznešenejšie slová jazyka. Jeho situácia je presne taká, aká by mala byť, aby malo právo oboznámiť svet s hlasom Francúzska; s hlasom, ktorý sa nezakladá na fyzickej moci, ktorá bola zničená porážkou, ani na sláve, ktorá hanebne zanikla; ale, za prvé, na vyššej úrovni myslenia, týkajúceho sa dnešnej tragédie, a za druhé, na duchovnej tradícii, vštepenej do sŕdc všetkých národov.

Nie je ťažké definovať dvojité poslanie tohto hnutia: pomôcť Francúzsku objaviť v hĺbke jeho nešťastia inšpiráciu, spojenú s jeho duchom a s aktuálnymi potrebami ľudstva v jeho nešťastí, a šíriť túto inšpiráciu, až raz bude znovuobjavená alebo aspoň vytušená, do celého sveta.

Ak sa podujmeme naplniť toto dvojité poslanie, získame zároveň množstvo vecí nižšieho rádu; ak sa však sústredíme v prvom rade na tieto nižšie veci, ani tie nám nebude dané dosiahnuť.

Pochopiteľne, nejde o otázku prostej verbálnej inšpirácie. Každá skutočná inšpirácia prechádza do svalstva a prejavuje sa skutkami; a v súčasnosti sú jedinými skutkami mysliteľnými pre Francúzov tie, ktoré prispejú k vyhnaniu nepriateľa.

Zároveň by však bolo chybou považovať za jedinú úlohu francúzskeho hnutia v Londýne pozdvihnúť na najvyššiu možnú úroveň energiu Francúzov v boji proti nepriateľovi.

Jeho poslaním je pomôcť Francúzsku znova objaviť skutočnú inšpiráciu, ktorá, práve v dôsledku svojej skutočnosti, prirodzene nájde svoje vyjadrenie v úsilí a hrdinstve, spojenými s oslobodením krajiny.

Nie je to však to isté.

A to z dôvodu, že ide o poslanie natoľko delikátne, že neohrabané, no efektívne nástroje hrozieb, sľubov a sugescie sú preň nevhodné.

Na druhej strane je použitie slov, zodpovedajúcich tajným myšlienkam a potrebám Francúzov, metódou neobyčajne vhodnou pre túto úlohu, ak sa správne použije.

Kvôli tomu musí vo Francúzsku v prvom rade jestvovať príslušná organizácia, ktorej prvoradou úlohou by bolo odhaliť tieto skryté myšlienka a potreby a odovzdávať tieto informácie do Londýna.

Pre túto úlohu je nevyhnutný vášnivý záujem o ľudí, o ich mysle a duše; schopnosť vžiť sa do ich postavenia a rozpoznať cez náznaky ich nevyslovené myšlienky; istý intuitívny cit pre dejiny v ich opakovaní; a schopnosť písomne vyjadriť jemné odtiene podstaty a komplexnosti vzťahov.

Pri pohľade na rozsah a komplexnosť prostredia, ktoré takto treba sledovať, je jasné, že by malo jestvovať veľké množstvo takýchto pozorovateľov, čo je však nereálne. Každopádne by mal byť využitý každý schopný človek okamžite a bez výnimky.

Ak by už takáto organizácia vo Francúzsku jestvovala, nedokonalá – čo je nevyhnutné – no skutočne oduševnená, ďalší krok, a to omnoho dôležitejší, by sa mal uskutočniť v Londýne. Spočíval by v selektovaní, aby bolo možné sformovať ducha krajiny.

Poznanie, ktoré slová by mohli nájsť v srdciach Francúzov odozvu, pretože by zodpovedali niečomu, čo už v nich je – takéto poznanie je výlučne niečím faktickým. Neobsahuje v sebe nijaký náznak toho, čo je dobré, kým politika, tak ako každá ľudská činnosť, je činnosťou zameranou na dobro.

Stav mysle Francúzov nie je ničím iným než faktom. V princípe obsahuje niečo, čo je mimo dobra a zla; prakticky obsahuje zmes dobrého a zlého v miere, ktorá sa môže radikálne meniť.

Ide o evidentný fakt, no zároveň ho treba pripomínať, pretože sentiment prirodzene patriaci k exilu môže veľmi ľahko spôsobiť, že sa naň zabudne.

Spomedzi všetkých slov, ktoré by mohli v srdciach Francúzov vyvolať odozvu, treba zvoliť tie, ktoré by sme si radi želali; mali by byť opakované znovu a znovu, vytlačiac tak ostatné, aby tak zmizli tie, ktoré by zmiznúť mali.

Podľa akých kritérií máme takéto slová vybrať?

K dispozícii sú dve kritériá. Prvým je dobro, v duchovnom zmysle slova; druhým je užitočnosť – čiže samozrejme užitočnosť z hľadiska prebiehajúcej vojny a francúzskych národných záujmov.

Čo sa týka prvého kritéria, treba začať s tvrdením, ktoré treba brať do úvahy. Treba ho veľmi starostlivo a pozorne zvážiť vedomím i svedomím a potom ho definitívne prijať, alebo sa ho definitívne zriecť.

Kresťan nemôže inak, než ho prijať.

Ide o tvrdenie, že čo je duchovne dobré, je dobré v každom ohľade, v každej situácii, na každom mieste a za každých okolností.

Kristus to vyjadril slovami: „Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie.“4)

Zmysel týchto slov je nasledovný. Nad pozemskou, pominuteľnou sférou, v ktorej sa obvykle odohráva naše myslenie a ktorá je neoddeliteľnou zmesou dobra a zla, jestvuje iná, duchovná sféra, kde dobro je výhradne dobré a pochádza z neho, a to dokonca aj na nižších úrovniach, jedine dobro; a kde zlo je výlučne zlé a nepochádza z neho nič než zlo.

Ide o priamy následok viery v Boha. Absolútne dobro nie je len tým najlepším zo všetkých dobier – potom by bolo len relatívnym dobrom – ale aj jedinečným, absolútnym dobrom, ktoré v sebe zahŕňa na tom najvyššom stupni všetky podoby dobra, vrátane tých, o ktoré usilujú ľudia, ktorí sa odklonili z cesty absolútneho dobra.

Všetky formy číreho dobra, pochádzajúce priamo z absolútneho dobra, majú podobné vlastnosti.

Preto spomedzi možných odoziev, ktoré možno vo francúzskych srdciach vyvolať z Londýna, musíme v prvom rade zvoliť všetky, ktoré sú čistým dobrom, bez najmenších ohľadov na účelnosť, spoliehajúc sa pritom len na úprimnosť; a musíme ich poskytovať veľmi často, neúnavne a prostredníctvom tých najjednoduchších a najjasnejších slov.

Pochopiteľne, všetko, čo je spojené so zlom, nenávisťou či zištnosťou musí byť zamietnuté bez ohľadu na účelnosť.

Zostávajú ešte stredne hodnotné motívy, nižšieho rádu než je duchovné dobro, pričom ale nie sú samé osebe nevyhnutne zlé a pri ktorých sa vynára otázka ich účelnosti.

V prípade každého z nich je nevyhnutné dôsledné skúmanie, ak je to možné, pričom je potrebné ísť skutočne do hĺbky a venovať sa aj všetkým prípadným následkom týchto motívov za všetkých možných okolností.

Pokiaľ sa takáto príprava nevykoná, človek môže omylom podnietiť niečo celkom iné, než pôvodne zamýšľal.

Napríklad pacifisti si po roku 1918 mysleli, že by mali apelovať na lásku k bezpečiu a pohodliu, aby si zabezpečili pozornosť. Dúfali, že takto získajú dostatočný vplyv na smerovanie zahraničnej politiky štátu, ktorú by potom ovplyvňovali tak, aby bol zabezpečený mier.

Nepýtali sa pritom na možné následky takéhoto konania v prípade, že síce získajú isté pozície, no nepostačujúce na to, aby riadili zahraničnú politiku.

Ak by si takúto otázku položili, okamžite by im bola jasná odpoveď. Za daných okolností by ich konanie nedokázalo vojne zabrániť ani ju oddialiť, akurát by umožnilo akúkoľvek vojnu vyhrať tej agresívnejšej a neľútostnejšej strane a na dlhý čas by tak zdiskreditovalo mierové hnutie.

Možno si mimochodom všimnúť, že v samotnom fungovaní demokratických inštitúcií podľa nášho vzoru spočíva neustále prítomná výzva dopúšťať sa takejto zločinnej a fatálnej nedbalosti.

Aby sme sa jej nedopustili, v prípade každého podnetu sa musíme pýtať: tento podnet je schopný vyvolať istý efekt v tejto či tej skupine obyvateľstva, a okrem toho ešte v akej? Je schopný vyvolať istý efekt v tejto či onej sfére; a okrem toho ešte v akej? Môže vyústiť do takej či onakej situácie; a do akej ešte? Aké následky bude mať na každú zo skupín obyvateľov, v každej sfére, okamžite, v strednodobom a dlhodobom hľadisku? V akých ohľadoch by bol každý z potenciálnych efektov prospešný, z akých škodlivý? Aká pravdepodobnosť asi stojí za každou z týchto možností?

Musíme starostlivo zvážiť každú z týchto otázok a všetky spoločne; potlačiť na okamih akýkoľvek popud vybrať si z nich; napokon sa rozhodnúť a, tak ako je to v prípade každej ľudskej voľby, vystaviť sa riziku omylu.

Keď sme už spravili voľbu, musíme ju podrobiť praktickej skúške a, pochopiteľne, oficiálny aparát vo Francúzsku sa bude usilovať spracovať výsledky.

Slová však predstavujú len začiatok. Čin je omnoho mocnejším nástrojom na formovanie ľudských myslí.

Vzhľadom na podnet má dve vlastnosti. V prvom rade, podnet sa pre myseľ stáva reálnym len vtedy, keď už bol uskutočnený telom.

Nestačí rozvíjať určitý podnet, prítomný či zárodočný, v srdciach Francúzov a spoliehať sa na to, že každý z nich si po svojom tento podnet preloží do činov.

My z Londýna musíme zo všetkých síl, čo najvytrvalejšie a najdetailnejšie, všetkými dostupnými prostriedkami, prostredníctvom rádia či inak, povzbudzovať k činom.

Istý vojak pri spomínaní na svoje správanie počas boja spomína: „Poslúchal som všetky rozkazy, ale cítil som, že by bolo pre mňa úplne nemožné, absolútne nad hranicou mojej odvahy, vydať sa bez rozkazov, celkom dobrovoľne do takého nebezpečenstva.“

V tejto poznámke je obsiahnutá hlboká pravda. Príkaz je neobyčajne efektívny stimulant. Za istých okolností v sebe obsahuje energiu potrebnú na vykonanie skutku, ktorý prikazuje.

Prísť na to, o aké okolnosti sa jedná, čo ich určuje, aké rôzne podoby na seba môžu vziať a všetky ich spísať by človeku poskytlo kľúč k riešeniu tých najzásadnejších a najnaliehavejších problémov vojny a politiky.

Každá jasne rozpoznaná zodpovednosť, ukladajúca presné a jednoznačné povinnosti, vedie človeka k rovnako hrdinskému postoju k nebezpečenstvu, ako v prípade rozkazu. Necháva sa pritom pocítiť až uprostred konania ako dôsledok konkrétnych okolností tohto konania. Schopnosť rozpoznať takúto zodpovednosť rastie so stupňom inteligencie; ešte viac však súvisí s intelektuálnou poctivosťou, nekonečne vzácnou cnosťou brániacou človeku klamať sebe samému, aby si tak zľahčil situáciu.

Jestvujú tri typy ľudí, ktorí dokážu čeliť nebezpečenstvu bez donútenia príkazom alebo určitou zodpovednosťou. Tí, čo majú dostatok odvahy, ich povahe je strach cudzí a ich predstavivosť nie je vystavovaná desivým predstavám; takíto ľudia často kráčajú v ústrety nebezpečenstvu s ľahkým srdcom a dobrodružným duchom, nevenujúc pritom veľa pozornosti povahe tohto nebezpečenstva. Ďalej tí, pre ktorých je ťažké prejaviť statočnosť a ktorí na to čerpajú potrebnú energiu z nesprávnych motívov. Takýmito motívmi môžu byť snaha o vyznamenania, pomsta či nenávisť; takýchto motívov však jestvuje omnoho viac a môžu sa líšiť v závislosti od povahy človeka a okolností. A napokon tí, ktorí poslúchajú priamy a osobný príkaz od Boha.

Tento posledný prípad nie je až taký zriedkavý, ako by sa mohlo zdať; pretože často pôsobí skryto, skryto dokonca aj pred tým, skrz koho pôsobí a koho často radíme medzi ľudí, ktorí v Boha neveria. Každopádne síce nebýva taký zriedkavý, ako by sa mohlo zdať, nie je však, žiaľ, ani veľmi častý.

Dve posledné kategórie majú odvahu, ktorá síce často býva okázalo prezentovaná a nazývaná vznešeným názvom hrdinstvo, no je omnoho nižšej hodnoty než v prípade vojaka, vykonávajúceho rozkazy svojich nadriadených.

Francúzske hnutie v Londýne má presne ten stupeň oficiálnosti, aby jeho pokyny mali stimulujúci účinok rozkazov a zároveň neuberá nič z toho číreho a vznešeného oduševnenia, sprevádzajúceho dobrovoľnú obetu. Preto sú možnosti a tomu zodpovedajúca zodpovednosť hnutia nesmierne.

Čím viac jeho príkazov sa vo Francúzsku uskutoční, čím viac ľudí ich bude vykonávať, tým väčšie šance bude mať Francúzsko na získanie ducha, ktorý mu umožní opäť sa odhodlane zapojiť do vojny – nielen vojensky, ale aj duchovne – a po vojne zahájiť rekonštrukciu krajiny.

Zásadnejšia než otázka množstva je otázka výberu skutkov.

Ide o zásadnú otázku z niekoľkých dôvodov, pričom niektoré z nich sú také zásadné, že súčasné rozdelenie, ktoré túto oblasť zverilo úplne do rúk technokratov, sa musí javiť ako katastrofa.

Všeobecne možno povedať, že v akejkoľvek oblasti bude zlo nevyhnutne vládnuť tam, kde je technická stránka vecí úplne alebo takmer úplne nezávislá.

Technokrati sa vždy usilujú o svoju nezávislosť, pretože majú pocit, že len oni vedia, čo majú v skutočnosti robiť; v tomto zmysle ide o niečo úplne prirodzené. Zodpovednosť za akékoľvek zlo, ktoré z toho ako nevyhnutný dôsledok vyplynie, musia niesť výhradne tí, ktorí im dali plnú moc. Keď je im daná plná moc, je to výlučne z neschopnosti mať neustále na zreteli absolútne jasnú koncepciu konkrétneho cieľa, ktorému má byť tá či oná technika podriadená.

Smer udaný z Londýna pre konanie, ktoré má byť vo Francúzsku realizované, musí zodpovedať niekoľkým rozličným cieľom.

Najzreteľnejším je striktne vojenský a okamžitý cieľ, pokiaľ ide o informácie a sabotáže.

V tomto zmysle môžu Francúzi v Londýne fungovať jedine ako spojka medzi požiadavkami Angličanov a dobrovoľníkmi vo Francúzsku.

Nesmierna dôležitosť takejto úlohy je zrejmá, ak vezmeme do úvahy, ako sa každým dňom ukazuje, že je to komunikácia, a nie bitky, čo v tejto vojne rozhoduje. Vzťah lokomotív a sabotáže je obdobný vzťahu lode a ponorky. Zničenie lokomotív je rovnako dôležité ako v prípade ponoriek; vzťah medzi týmito dvoma formami ničenia je vzťahom medzi ofenzívnym a defenzívnym konaním.

Dezorganizácia výroby nie je o nič menej zásadná.

Miera nášho vplyvu na akcie realizované vo Francúzsku závisí výhradne na materiálnych prostriedkoch, ktoré nám poskytnú Briti. Náš vplyv vo Francúzsku, vplyv, ktorým už disponujeme a ešte väčšmi vplyv, ktorý môžeme získať, môže byť pre Britov nesmierne užitočný. Jestvuje teda vzájomná potreba služieb; naša je však omnoho väčšia, minimálne pokiaľ ide o bezprostrednú budúcnosť, čo je veľmi často jediný aspekt, ktorý sa berie do úvahy.

Ak je to tak, ak medzi nami nejestvujú nielen že dobré, ale úprimné, skutočne priateľské a do istej miery úzke vzťahy, potom je to niečo, čo nesmie pokračovať a čo je nutné ihneď zmeniť. Kdekoľvek nefungujú ľudské vzťahy tak, ako by mali, ide o chybu na oboch stranách. Vždy je však omnoho užitočnejšie zaoberať sa vlastnými chybami a odstrániť ich, než zaoberať sa chybami druhého. Okrem toho omnoho viac potrebujeme práve my – a ide o okamžitú potrebu. A napokon, my sme utečencami, ktorým bolo poskytnuté útočisko, a sme teda veľkými dlžníkmi. A nakoniec je všeobecne známou skutočnosťou, že Briti nemajú veľký zmysel pre odosobnenie sa a vcítenie sa do kože druhých; ich najväčšie cnosti, ich poslanie na tomto svete je takmer nezlučiteľné s takýmto zmyslom. Lenže tento zmysel je, bohužiaľ, takmer rovnako zriedkavý aj u nás; spadá však do toho, čo možno nazvať poslaním Francúzska. Na základe všetkých týchto dôvodov je na nás, aby sme vyvinuli úsilie nevyhnutné na zlepšenie vzťahov na požadovanú úroveň; úprimná túžba po porozumení – slobodná, prirodzená, zbavená akejkoľvek servilnosti – musí preniknúť ich rezervovanosťou a dosiahnuť skutočnú schopnosť priateľstva, ktorá je v nej ukrytá.

Osobné pocity hrajú vo všetkých veľkých dejinných udalostiach rolu, ktorú nikdy nemožno skutočne odhadnúť. Skutočnosť, či medzi dvomi ľuďmi či dvomi skupinami ľudí jestvuje alebo nejestvuje priateľstvo, sa za istých okolností môže stať rozhodujúca pre osudy ľudstva.

Ide o niečo absolútne pochopiteľné. Pravda sa môže zjaviť jedine mysli konkrétneho, jednotlivého človeka. Ako ju vysloví? Ak ju začne opisovať, nik ho nebude počúvať; pretože ostatní o tejto pravde ešte nepočuli a preto ju ani nerozoznajú; neuvedomia si, že to, čo tento človek hovorí, je pravda; nevynaložia dostatok pozornosti, aby to boli schopní rozoznať; nedostali totiž nijaký popud na to, aby vynaložili nevyhnutné množstvo koncentrácie.

Avšak priateľstvo, obdiv, sympatia alebo akýkoľvek iný zhovievavý postoj v nich prirodzene predurčí isté množstvo pozornosti. Tomu, kto chce povedať čosi nové – pretože pokiaľ by išlo o otrepané frázy, nebola by potrebná nijaká námaha – budú načúvať v prvom rade tí, ktorí ho majú radi.

Šírenie pravdy medzi ľuďmi teda závisí výhradne na ich vzájomných vzťahoch; a platí to o akýchkoľvek pravdách.

Srdcia emigrantov, ktorí myslia na svoju vlasť – a tí, ktorí na ňu zabudnú, sú stratení – sú natoľko pohltené zármutkom nad svojou vlasťou, že v nich zostáva len pramálo miesta na pocity priateľstva voči krajine, v ktorej sa práve ocitli. Takéto priateľstvo v skutočnosti nemôže vyklíčiť a vyrásť bez istého násilia na sebe samých. Toto násilie je však z ich strany povinnosťou.

Francúzi v Londýne nemajú voči francúzskemu národu, ktorý na nich upiera svoj zrak, zásadnejší záväzok než rozoznať, že medzi nimi a britskou elitou jestvuje skutočné, živé, vrúcne a fungujúce priateľstvo.

Okrem strategickej dôležitosti sú tu aj iné dôvody, ktoré hrajú svoju rolu pri rozhodovaní o tom, čo a ako treba konať. Ide dokonca o závažnejšie dôvody, no v konečnom dôsledku sekundárne, pretože strategické zámery sú nevyhnutnou podmienkou pre konanie; tam, kde chýbajú, nastupuje zmätok a neschopnosť konať a nepriamy zmysel konania, ktorý mu dáva jeho hlavný význam, takisto chýba.

Nepriamy zmysel konania je dvojaký.

Konanie dáva plnosť reality zámerom, ktoré ho inšpirovali. Vyjadrenie týchto zámerov, artikulovaných navonok, im zatiaľ poskytuje len polovičnú realitu. Konanie disponuje zmyslom vyššieho rádu.

V srdci môže koexistovať množstvo rozmanitých pocitov. Voľba tých, ktorým má byť, po tom, čo boli rozpoznané v srdciach Francúzov, udelená miera reality, akú poskytuje verejná deklamácia – takáto voľba je limitovaná už materiálnym obmedzením. Ak niekto napríklad hovorí k Francúzom pätnásť minút každý večer, a ak sa pritom musí často opakovať, pretože kvôli rušeniu signálu si nemôže byť istý, že ho po celý čas počuť, ako aj preto, že opakovanie je pedagogickou  nevyhnutnosťou, potom je schopný povedať len obmedzený počet téz.

Len čo vstupujeme do priestoru konania, priestor je ešte limitovanejší. Vtedy sme nútení robiť novú voľbu na základe kritérií, uvedených vyššie.

Spôsob, akým sa zámery stávajú skutkami, je potrebné študovať. Ten istý skutok možno realizovať na základe rôznych či viacerých zámerov; na druhej strane niektoré zámery nemusia byť schopné viesť k jeho uskutočneniu.

Priviesť ľudí nielen k istému konaniu, ale ku konaniu v dôsledku realizácie konkrétnych zámerov, na to sa najvhodnejším a možno aj jediným prostriedkom javí byť prejav. Čiže zakaždým, keď sa v rádiu propaguje  isté konanie, malo by sa zároveň uvádzať zopár zámerov, ktoré sa tým sledujú; a zakaždým, keď sa toto konanie spomína znovu, mali by sa takisto znovu spomenúť aj tieto zámery.

Je pravdou, že presné inštrukcie sa tlmočia inak než cez rádio. Zakaždým by však mali byť podporené slovami povzbudenia v rádiu, týkajúcimi sa toho istého predmetu, špecifikovaného však len v rámci povinného utajenia; mali by byť chudobnejšie na detaily a bohatšie na zmienky o zámeroch.

Konanie má aj druhý zmysel v oblasti zámerov. Konanie nielenže prepožičiava realitu zámerom, ktoré doposiaľ jestvovali len v polo-myslenom stave: ale navyše prenáša tieto zámery a pocity do myslí, v ktorých predtým vôbec nejestvovali.

K tomu dochádza zakaždým, keď entuziazmus okamihu alebo moc okolností spôsobia, že konanie presahuje celkový súčet energie, obsiahnutej v zámeroch vedúcich ku konaniu.

Tento mechanizmus – ktorého poznanie je kľúčové pre usmerňovanie vlastného života ako aj pre pôsobenie na ostatných – je rovnako schopný konať dobro i zlo.

Často sa napríklad stáva, že trvalo invalidný človek, nežne zaopatrovaný rodinou pod vplyvom úprimného citu, napokon vo svojich príbuzných vyvoláva tajnú, ukrývanú zášť, pretože naň musia minúť viac energie, než koľko jej obsahoval ich cit.

U bežných ľudí, na ktorých takéto povinnosti, okrem bežných zdrojov únavy, dopadajú tak ťažko, sa niekedy prejavuje dojem necitlivosti až krutosti, nepochopiteľný pre vonkajšieho pozorovateľa. Z tohto dôvodu, ako raz Gringoire5) zhovievavo poznamenal, je mučeníctvo detí omnoho častejšie medzi bežnými ľuďmi než kdekoľvek inde.

Zdroje, ktoré tento mechanizmus využíva na konanie dobra, ukazuje nasledujúci budhistický príbeh.

Podľa budhistickej tradície Buddha prisľúbil každému, kto vysloví jeho meno s túžbou po spáse, cestu do neba do jeho spoločnosti. Na tejto tradícii sa zakladá zvyk „recitovať Pánovo meno“, spočívajúci v niekoľkonásobnom odriekavaní niekoľkých slabík v sanskrte, čínštine alebo japončine s významom „Sláva Pánovi Svetla.“

Istý mladý mních veľmi túžil po spáse svojho otca, lakomca, ktorý neprestajne myslel len na peniaze. Opát kláštora dal po starca poslať a sľúbil mu malý peniaz za každé vyslovenie Pánovho mena; stačilo, aby sa každý večer dostavil do kláštora, povedal, koľko peňazí mu majú vyplatiť a oni mu ich na mieste vyplatia. Starec, veľmi potešený ponukou, teraz strávil všetok svoj voľný čas vyslovovaním formulky a každý večer si prichádzal do kláštora po peniaze. Náhle však prestal chodiť. Po týždni poslal Opát mladého mnícha za svojim otcom, aby sa pozrel, čo s ním je. Ukázalo sa, že starec bol teraz natoľko pohltený recitovaním Pánovho mena, že ho už viac nedokázal počítať; preto si viac nechodil pýtať peniaze. Opát nariadil mladému mníchovi nechať všetko tak a čakať. Čoskoro zavítal starec s rozžiareným pohľadom do kláštora a porozprával, ako zažil osvietenie.

To na tento jav poukazuje Kristus vo svojom poučení: „V nebi si zhromažďujte poklady, (…) lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“6)

Čo značí, že jestvujú isté skutky, ktoré majú schopnosť preniesť zo zeme na nebesia časť lásky, pochádzajúcej z ľudského srdca.

Lakomec ešte nie je lakomcom, keď začína hromadiť peniaze. Nepochybne ho spočiatku poháňa myšlienka na všetky tie pôžitky, ktoré si neskôr bude môcť kúpiť. No jeho každodenné úsilie a odriekanie začne mať svoju príťažlivosť. Keď obeta presiahne svoj pôvodný impulz, stáva sa preň cieľom osebe a on sa jej podriaďuje. Zberateľská vášeň funguje podobne. A dalo by sa uviesť množstvo ďalších príkladov.

Keď teda obeta v mene istého cieľa výrazne presiahne svoj pôvodný impulz, výsledkom je buďto odpor, alebo nová a omnoho silnejšia pripútanosť, netýkajúca sa už pôvodného impulzu.

V tom druhom prípade je výsledkom dobro alebo zlo, v závislosti od povahy cieľa.

Ak sa v prípade invalida tak často jedná o odpor, je to preto, lebo tento typ úsilia k ničomu nevedie; k vnútornému rastu vyčerpanosti nemožno postaviť nijaký hmatateľný výsledok. Na druhej strane lakomec môže vidieť narastanie svojho imania.

Na druhej strane jestvujú situácie a isté kombinácie pováh, keď invalid v rodine inšpiruje vo svojich príbuzných fanatickú pripútanosť. Pri pozornom skúmaní možno nepochybne dospieť k formulácii príslušných zákonitostí.

No už stručné oboznámenie sa s týmto javom nám môže poslúžiť niekoľkými praktickými zásadami.

Aby sme sa vyvarovali odporu, musíme predvídať možné vyčerpanie pôvodného podnetu; z času na čas je potrebné využiť autoritu verejných deklamácií na nové podnety, vedúce k tomu istému konaniu, podnety reprezentujúce to, čo je schopné vyklíčiť v tajných zákutiach srdca.

Predovšetkým musíme zabezpečiť, aby mechanizmus pútajúci lakomca k majetku fungoval tak, že vytvára dobro a nie zlo; a zabrániť, alebo prinajmenšom minimalizovať zlo, ktoré by sa takto mohlo spôsobiť.

Nie je ťažké pochopiť, ako.

Tento mechanizmus funguje tak, že sa konanie, po tom, čo sa ho namáhavo podarilo spojiť s motívmi, ktoré s ním nesúvisia, samo stáva predmetom pripútanosti. Výsledkom je dobro alebo zlo podľa toho, či je toto samotné konanie dobré, alebo zlé.

Ak zabíjate Nemcov v mene služby Francúzsku a potom po istom čase prídete na chuť zabíjaniu ľudí, ide evidentne o zlú vec.

Ak v mene služby Francúzsku pomáhate robotníkom vyhnúť sa transportom do Nemecka a po istom čase prídete na chuť pomáhaniu ľuďom v núdzi, evidentne ide o dobrú vec.

Nie každý prípad je taký jednoznačný, ako je tomu u týchto dvoch, no vždy ich možno takto preskúmať.

Navyše, ak sú všetky podmienky rovnaké, mali by sme si vždy vybrať tie metódy konania, ktoré v sebe nesú impulzy vedúce k dobru. Veľmi často by sme tak mali urobiť aj vtedy, keď podmienky rovnaké nie sú. Malo by to tak byť nielen preto, lebo samotný cieľ konania je dobrý, čo by samo osebe stačilo, ale navyše aj preto, že je užitočný.

Zlo sa stáva motívom omnoho ľahšie než dobro; keď sa však v mysli takýmto motívom stane čisté dobro, vytvorí v nej prameň rovnorodých a nevyčerpateľných motívov, k čomu v prípade zla nikdy nedôjde.

Niekto sa môže stať dvojitým tajným agentom z motívu vlastenectva, aby tak mohol klamaním nepriateľa lepšie slúžiť svojej vlasti. Ak však úsilie vynaložené na túto formu aktivity presahuje energiu pochádzajúcu z vlasteneckého motívu, a ak si tento človek neskôr obľúbi túto prácu pre ňu samú, nevyhnutne príde okamih, keď už človek sám nevie, komu vlastne slúži a koho zrádza a keď je pripravený slúžiť komukoľvek a zradiť kohokoľvek.

Ak je na druhej strane človek vlastenectvom vedený k skutkom, ktoré prebudia lásku k ešte vyššiemu dobru, než je vlasť, potom myslenie získava črty, vytvárajúce mučeníkov a vlasť tým získava.

Viera je realistickejšia, než je realistická politika. Kto nezdieľa toto presvedčenie, nemá vieru.

Človek by mal preto veľmi opatrne, z každého uhla skúmať a voliť tých niekoľko foriem konania, ktoré si môže osvojiť francúzske záškodnícke hnutie.

Dôkladné pozorovanie priamo na mieste, vykonávané výhradne za týmto účelom, je v tejto súvislosti nevyhnutné.

Nemali by sme vylúčiť ani možnosť, podľa ktorej je nevyhnutné vynájsť nové formy konania, pričom by sme mali zároveň brať do úvahy predchádzajúce úvahy a bezprostredné ciele.

(Napríklad okamžité rozbehnutie masívnej konšpirácie s cieľom zničiť všetky oficiálne dokumenty umožňujúce kontrolu jednotlivcov štátom, ktorých zničenie možno dosiahnuť viacerými spôsobmi, napríklad založením požiarov atď. – niečo také by malo veľmi veľký okamžitý a dlhotrvajúci efekt.)

Ešte vyšší stupeň reality než takéto konanie má organizácia, ktorá činnosť riadi, ak nie je vytvorená umelo, ale vyrástla ako rastlina z každodenných potrieb, pričom je zároveň formovaná s trpezlivosťou a s myšlienkou na konkrétne dobro. Toto možno vytvára najvyššiu možnú realitu.

Organizácie už vo Francúzsku jestvujú. Jestvujú však – a to je ešte zásadnejšie – zárodky, hrubé  náčrty organizácií v procese rastu.

Musíme ich skúmať, pozorovať priamo tu a teraz a autorita Londýna by mala slúžiť ako nástroj, ktorý ich diskrétne a trpezlivo sformuje, tak ako sochár, vidiaci vopred v kuse žuly tvar, ktorý vytvaruje.

Toto formovanie musí brať do úvahy zároveň bezprostredné i nebezprostredné záujmy.

Všetko, čo sme doposiaľ uviedli o verbálnych zámeroch a konaní, rovnako platí i tu.

Organizácia, ktorá dokáže skryštalizovať a uchopiť oficiálne deklamované slová, prekladá ich inšpiráciu do výhradne svojich slov, uskutočňuje ich v koordinovanom konaní, zabezpečujúc mu tak efektivitu; dokáže byť živým, vrúcnym prostredím, naplneným atmosférou priateľstva, družnosti a vzájomnosti – a to je pôda, v akej môže nešťastné, vykorenené Francúzsko prežiť a nájsť svoju spásu v čase vojny i mieru.

Musí sa tak stať ihneď. Až dosiahneme víťazstvo, bude v neodolateľnom uvoľnení individuálnej chuti po šťastí a moci absolútne nemožné začať s niečím podobným.

Musí k tomu dôjsť okamžite. Ide o čosi maximálne naliehavé. Premárniť dnes túto príležitosť by znamenalo čosi, čo sa možno rovná zločinu.

Jedinečný zdroj spásy a veľkosti Francúzska spočíva v spojení s jeho duchom v hĺbke svojho nešťastia. Musí sa tak stať teraz, okamžite; pokiaľ je jeho nešťastie zdrvujúce; pokiaľ má Francúzsko ešte stále pred sebou príležitosť uskutočniť prvé vedomé záblesky svojho oživeného ducha, uskutočniac ho vojenskou akciou.

Po dosiahnutí víťazstva tu viac takáto možnosť nebude a mier neponúkne jej ekvivalent. Je nekonečne ťažšie predstaviť si a sformulovať konanie v čase mieru, než v čase vojny. Na nasmerovanie a naplnenie konania v čase mieru je potrebná inšpirácia s vysokým stupňom jasnosti a reality. V prípade Francúzska v nových mierových časoch je také niečo možné jedine vtedy, ak také niečo vznikne v poslednej fáze vojny. Vojna sa musí stať učiteľom, ktorý dá vzniknúť a ktorý rozvinie takúto inšpiráciu; a aby vznikla skutočne hlboká a autentická inšpirácia, musí dôjsť k skutočnému osvieteniu ducha, ešte kým je vojna v plnom prúde.

Francúzsko sa musí znova naplno zapojiť do vojny a podieľať sa na víťazstve za cenu vlastnej krvi; ani to však nestačí. Také niečo sa môže udiať aj v tieni a plody takéhoto úsilia preto môžu byť veľmi malé.

Okrem toho je potrebné, aby jeho vojenské snaženie pochádzalo z ničoho menšieho, než je skutočná duša Francúzska, znovuobjavená v hĺbke jeho nešťastia, hoci po takom zatemnení s nevyhnutne slabým počiatočným vedomím.

Vojna potom z neho môže rozdúchať plameň.

Skutočným poslaním francúzskeho hnutia v Londýne je potom, a to aj za danej vojenskej a politickej situácie, poslanie duchovné pred vojenským i politickým.

Možno ho definovať ako úlohu svedomia na národnej úrovni.

Spôsob politického konania načrtnutého v tomto texte si vyžaduje, aby každému jednému rozhodnutiu predchádzalo súbežné posúdenie niekoľkých vzájomne odlišných faktorov. To si vyžaduje vysoký stupeň koncentrácie, na viac-menej rovnakej úrovni, ako je tomu v prípade tvorivej činnosti vo vede či umení.

Prečo by si však mala politika, ktorej predmetom je spravodlivosť a ktorá rozhoduje o osude národov, vyžadovať menšiu koncentráciu než umenie alebo veda, ktorých predmetom je krása a pravda?

Politika má veľmi blízko k umeniu – k disciplínam ako je poézia, hudba a architektúra.

Súbežná kompozícia na niekoľkých úrovniach súčasne je princípom umeleckej tvorby a práve v tom spočíva jej náročnosť.

Básnik musí myslieť pri kompozícii slov a pri výbere každého jedného slova prinajmenšom na päť či šesť rôznych úrovní kompozície. Pravidlá verša – počet slabík a rým – poetickej formy, ktorú si zvolil; gramatickú súslednosť slov; ich logickú následnosť z hľadiska rozvíjania svojich myšlienok; melodickú následnosť zvukov jednotlivých slabík; takpovediac materiálny rytmus tvorený pauzami, zámlkami, trvaním každej slabiky a každej skupiny slabík; atmosféru, ktorú so sebou nesie každé slovo a jeho možné významy a prechod z jednej nálady do druhej v tempe, v akom za sebou nasledujú jednotlivé slová; psychický rytmus vyplývajúci z trvania slov, patriacich k istej atmosfére alebo myšlienke; efekty opakovania a prechodu k novému; nepochybne ďalšie veci; a napokon intuitívny a jedinečný cit pre krásu, ktorý tomu všetkému dodá jednotu.

Inšpirácia je napätím duševných schopností, ktoré si vyžaduje istý stupeň koncentrácie, potrebný pre kompozíciu na viacerých úrovniach súčasne.

Každý, kto sa považuje za neschopného takéhoto stupňa koncentrácie, ho jedného dňa dosiahne, ak pokorne a trpezlivo vytrvá a ak ho ženie intenzívna a neochvejná túžba.

Ak ho nestravuje takáto túžba, potom nie je nevyhnutné, aby písal verše.

Čo sa týka politikov, tí takisto vytvárajú dielo, ktorému vládne kompozícia na viacerých úrovniach. Každý, kto v sebe objaví isté politické poslanie a vo svojom srdci túži po spravodlivosti, musí túžiť po tejto schopnosti kompozície na viacerých úrovniach, a napokon sa mu jej aj dostane.

Momentálne však niet času nazvyš. Množstvo vecí si vyžaduje neodkladnú pozornosť.

Spôsob načrtnutého politického konania presahuje schopnosti ľudskej inteligencie, aspoň podľa toho, čo o týchto schopnostiach vieme. Práve ono jej však dáva opodstatnenie. Nemá zmysel pýtať sa, či sme schopní realizovať ho. Vždy by sme si museli odpovedať záporne. Ide o niečo, čo musí byť absolútne jasne pochopené, premýšľané znovu a znovu, neustále vštepované do tej časti mysle, kde korenia myšlienky a používané pri každom jednom rozhodnutí. Potom je azda šanca, že tieto rozhodnutia, akokoľvek nedokonalé, môžu byť aspoň dobré.

Ktokoľvek by písal verše s ambíciou napísať rovnako krásne riadky ako Racine, ten nikdy žiaden krásny verš nenapíše; a ešte horšie to bude, ak takúto nádej nikdy ani nepocíti.

Aby niekto napísal verše, ktoré by v sebe mali niečo krásne, musí mať ambíciu dosiahnuť usporiadaním slov tú čistú a božskú krásu, ktorá sa podľa Platóna nachádza na druhej strane neba.

Jednou z najzásadnejších právd kresťanstva je tá, že cesta k menšej nedokonalosti nevyplýva z túžby po menšej nedokonalosti. Jedine túžba po dokonalosti je schopná zničiť v duši tú zlú časť, ktorá ju poškvrňuje. O tom hovorí Kristovo prikázanie: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“7)

V miere, v akej ľudský jazyk zaostáva za božskou krásou, zaostávajú aj naše schopnosti vnímania a uvažovania za pravdou a život spoločnosti za spravodlivosťou. Práve preto nemôže v politike chýbať rovnaká snaha o tvorivosť, ako je tomu v umení a vo vede.

Preto aj majú takmer všetky politické názory a diskusie, v ktorých sa tieto názory pretriasajú, tak málo spoločné s politikou, ako má málo spoločné s umením všetko to pretriasanie estetických názorov v montparnasských kaviarňach. V prvom prípade politik a v druhom umelec môžu v takejto činnosti nájsť len určitý stimul, ktorý treba brať len vo veľmi malých dávkach.

Na politiku sa prakticky nikdy nepozerá ako na umenie vysokej kategórie. No je to tak preto, že sme si už po niekoľko storočí zvykli vnímať politiku výhradne, alebo prinajmenšom principiálne, ako techniku nadobúdania a udržania moci.

No moc nie je cieľom. Moc zo svojej povahy, podstaty a definície predstavuje výhradne prostriedok. Pre politiku je moc tým, čím je klavír pre hudobnú kompozíciu. Skladateľ, ktorý potrebuje klavír pre komponovanie hudby, sa ocitne v chúlostivej situácii, ak sa ocitne na dedine, kde sa nijaký nenachádza. Ak si však nejaký zadováži, potom je komponovanie výhradne na ňom.

Vo svojej zaslepenosti sme si zamenili výrobu klavíra s komponovaním sonáty.

Metóda výučby, ktorá nevychádza z koncepcie určitej formy ľudskej dokonalosti, nestojí za veľa. Keď ide o výučbu celého národa, potom by malo ísť o koncepciu týkajúcu sa civilizácie. Nemali by sme ju hľadať v minulosti, ktorá zahŕňa len nedokonalé modely; a ešte menej v našich snoch o budúcnosti, ktoré sú nevyhnutne priemerné práve tak, ako sme priemerní my sami a v dôsledku toho značne zaostávajú za minulosťou. Inšpiráciu pre takéto vzdelávanie musíme hľadať, práve tak ako samotnú metódu, v pravdách, ktoré sú večne vpísané v povahe vecí.

Tu je niekoľko úvah na túto tému.

Štyri prekážky nás zo všetkého najviac delia od podoby civilizácie, ktorá by za niečo stála: naša chybná koncepcia veľkoleposti; degradácia citu pre spravodlivosť; naša idealizácia peňazí; naša neschopnosť náboženskej inšpirácie. Bez váhania môžeme použiť prvú osobu množného čísla, pretože je skutočne otázne, či dnes na zemi žije čo len jediný človek, ktorého by sa netýkal tento štvornásobný vplyv, a je ešte otáznejšie, či existuje takýto človek bielej rasy. Ak aj nejaký jestvuje, v čo možno napriek všetkému dúfať, potom pôsobí v skrytosti.

Naša koncepcia veľkoleposti je najzávažnejšou z chýb a zároveň tou, ktorú najmenej zo všetkých považujeme za chybu: alebo prinajmenšom za svoju chybu; pretože u našich nepriateľov nás udivuje. No aj napriek Kristovmu podobenstvu o smietke a brvne nás nikdy nenapadne rozpoznať ju v nás samých.

Naša koncepcia veľkoleposti je presne tou, ktorá inšpirovala celý Hitlerov život. Keď ju odsudzujeme bez toho, aby sme si ju čo len v najmenšom všimli na nás samotných, anjeli sa musia buďto smiať, alebo plakať, ak sa náhodou zaoberajú našou propagandou.

Zdá sa, že s okupáciou Tripolitanie sa fašistická verzia dejín zastavila. To je skvelé. Bolo by však zaujímavé zistiť, v čom sa v otázke staroveku líši fašistický výklad dejín od výkladu Francúzskej Republiky. Rozdiel je len ťažko postihnuteľný, ak významná autorita starovekých dejín republikánskeho Francúzska, J. Carcopino, predniesla v Ríme sériu prednášok o starovekom Ríme a Galii, ktoré dokonale vyhovovali zvolenému miestu a boli vrelo prijaté.

V súčasnosti majú Francúzi v Londýne voči Carcopinovi isté výhrady, no nie kvôli jeho interpretácii dejín. Iný sorbonnský historik odvetil v januári 1940 komusi, kto napísal o Rimanoch skôr negatívne: „Ak sa Taliani proti nám postavia, budete mať pravdu.“ Ako podklad pre historické posúdenie sa to zdá byť nedostatočné.

Porazení často ťažia zo sentimentu, ktorý síce býva niekedy nespravodlivý, no týka sa to len dočasne porazených. Nešťastie poskytuje nesmiernu prestíž vtedy, ak ho sprevádza sila. Nešťastie slabých nestojí ani za pozornosť – ak dokonca nie je považované za niečo odpudzujúce. Keď prví kresťania nadobudli pevné presvedčenie, že Kristus, napriek ukrižovaniu, vzápätí vstal z mŕtvych a zanedlho sa v sláve navráti, aby odmenil svojich verných a potrestal ostatných, žiadne útrapy už pre nich nepredstavovali hrozbu. Avšak predtým, kým bol Kristus ešte len dokonale čistou bytosťou, premožený nešťastím zostal opustený. Tí, čo Ho najväčšmi milovali, nedokázali nájsť vo svojom srdci odvahu riskovať v Jeho mene. Utrpenie preváži nad odvahou, keď pre to, aby sme mu čelili, nejestvuje stimul odplaty. Táto odplata nemusí byť osobného rázu. Umučený Jezuita v Číne je podporovaný súčasnou silou Cirkvi, aj napriek tomu, že nemôže očakávať jej priamu pomoc. Na tomto svete nejestvuje iná sila, než sila samotná. To možno považovať za axiómu. A čo sa týka sily, ktorá nie je z tohto sveta, kontakt s ňou nemôže byť vykúpený za nižšiu cenu, než je prijatie určitej formy smrti.

Na svete niet inej sily než je sila, a z tohto čerpajú svoju silu aj pocity, vrátane súcitu. Na to možno uviesť bezpočet príkladov. Prečo pociťovali pacifisti po roku 1918 omnoho väčší súcit s Nemeckom než s Rakúskom? Prečo sa nevyhnutnosť platenej dovolenky zdala byť toľkým ľuďom samozrejmosťou matematickej axiómy v roku 1936, a nie už v roku 1935? Prečo sa toľkí ľudia zaujímajú o robotníkov v továrňach, a nie o pracujúcich v poľnohospodárstve? A tak ďalej.

To isté platí o dejinách. Hrdinský odpor porazených je predmetom úcty jedine v prípade, keď sa im postupom času dostane istej odplaty, inak nie. Žiaden súcit sa nevenuje veciam, ktoré boli úplne zničené. Kto dnes pociťuje akýkoľvek súcit k Jerichu, Týru, Sidónu; ku Kartágu, Numancii či Sicílii za Grékov, alebo k predkolumbovskému Peru?

K tomu možno poznamenať, prečo by sme mali smútiť nad zánikom vecí, o ktorých dokopy nič nevieme? Nič o nich nevieme, pretože definitívne zanikli. Tí, ktorí ich zničili, nepovažovali za dôležité zachrániť kultúru, ktorú stelesňovali.

Povedané všeobecne: tie najväčšie chyby, ktoré úplne pokrivujú myslenie, ktoré ničia dušu tým, že ju umiestňujú mimo dosahu pravdy a dobra, nedokážeme rozpoznať. Zapríčiňuje ich totiž fakt, že isté veci unikajú našej mysli. Ak unikajú nášmu mysleniu, ako ich možno premyslieť aj pri maximálnom úsilí? Preto je pravda, vo svojej podstate, nadprirodzeným dobrom.

To isté platí o dejinách. Porazeným sa nevenuje žiadna pozornosť. Ide o Darwinov zákon ešte neľútostnejší než ten, ktorý vládne svetu rastlín a živočíchov. Porazení miznú. Stávajú sa ničím.

Rimania, ako sa tvrdí, scivilizovali Galov. Pred galo-rímskym umením nijaké umenie nejestvovalo; nejestvovalo nijaké myslenie, kým sa Galom veľkodušne neumožnilo čítať Cicera; a tak ďalej.

O Galoch nič nevieme; no skromné indície, ktoré máme, dostatočne dokazujú, že to všetko je lož.

Galské umenie nemá šancu stať sa témou pre súčasných archeológov, pretože ako materiál využívalo drevo. No mesto Bourges bolo takým pokladom, že Galovia prehrali vojnu kvôli tomu, že nenašli dosť odvahy na to, aby ho dobrovoľne zničili. Caesar ho, samozrejme, zničil a popritom vyvraždil všetkých štyridsaťtisíc obyvateľov, ktorí v ňom boli.

Od Caesara vieme, že výučba Druidov trvala dvadsať rokov a spočívala v učení sa básní naspamäť, básní o božskej prírode a vesmíre. V galskej poézii teda muselo v každom prípade existovať množstvo náboženských a metafyzických básní, ak naučiť sa ich trvalo dvadsať rokov. V porovnaní s neuveriteľným imaginatívnym bohatstvom vyplývajúcim len z tohto faktu sa latinská poézia, aj napriek Lukréciovi, javí ako niečo zanedbateľné.

Diogenes Laertius hovorí, že tradícia pripisuje gréckej múdrosti niekoľko cudzích vplyvov, medzi inými aj múdrosť galských Druidov. Iné texty naznačujú spojitosť medzi učením Druidov a Pytagorejcami.

Títo ľudia teda vlastnili celý oceán posvätnej poézie, ktorej inšpiratívnosť môžeme len vytušiť z Platónových diel.

To všetko zmizlo, keď Rimania vyhladili všetkých Druidov kvôli zločinu vlastenectva.

Je pravda, že Rimania odstránili ľudské obete, ktoré údajne Galovia praktizovali. Nevieme nič o ich forme, o spôsobe a duchu, v akom sa odohrávali, či išlo o popravu zločincov, alebo jednoducho o odsúdenie nevinných, a ak išlo o druhý prípad, či sa ich usmrtenie odohralo s ich súhlasom, alebo nie. Svedectvo Rimanov je nejasné a nemožno ho bezvýhradne prijať. Čo však vieme celkom určite je fakt, že samotní Rimania, v Galii i všade inde, odsúdili na smrť tisíce nevinných, nie na počesť bohov, ale pre zábavu más. To bol rímsky zvyk par excellence, ktorý zaviedli všade, kam vstúpili; a to sa ich opovažujeme nazývať šíriteľmi civilizovanosti.

Ak by sa však niekto odvážil verejne vyhlásiť predrímskych Galov za civilizovanejších než boli Rimania, vyznelo by to absurdne.

Ide o typický príklad. Napriek skutočnosti, že na galskom území vyrástol národ, a to náš národ; že naše vlastenectvo, tak ako každé vlastenectvo, má výraznú tendenciu šíriť sa smerom do minulosti; že tých pár zachovaných dokumentov predstavuje nespochybniteľné svedectvo, je vojenská porážka Galov neprekonateľnou prekážkou na to, aby sme rozpoznali vysokú duchovnú úroveň zničenej civilizácie.

Predsa len sa objavilo niekoľko sľubných pokusov, ako napríklad od Camilla Julliana. 8) No v prípade územia Tróje, ktoré už nikdy viac neslúžilo ako domov pre nejaký národ, kto sa kedy pokúšal odhaliť pravdu, tak priezračne jasne sformulovanú v Iliade, u Herodota i v Aischylovom Agamemnonovi – menovite, že úroveň trójskej civilizácie, kultúry a duchovného rozvoja bola nesmierne nadradená úrovni tých, ktorí ju nespravodlivo napadli a zničili, a že jej zánik znamenal pohromu pre dejiny ľudstva?

Do júna 1940 sa objavilo vo francúzskej tlači niekoľko článkov, porovnávajúcich francúzsko-nemecký konflikt k trójskej vojne, vysvetľujúc pritom, že v trójskej vojne išlo o súboj medzi civilizáciou a barbarstvom, pričom barbarmi mali byť Trójania. Na takomto tvrdení nie je správne nič okrem toho, že Trójania boli porazení.

Ak sa nevieme vyhnúť takémuto omylu v prípade Grékov, ktorých prenasledovali výčitky svedomia, takže nám zachovali svedectvo v prospech svojich obetí, o čo horšie je to v prípade ostatných národov, ktorých vytrvalým znakom je ohovoriť tých, ktorých vyhladili?

Dejiny stoja na dokumentoch. Profesionálny historik si nedovolí vysloviť hypotézu, ktorá sa o niečo neopiera. Táto zásada sa zdá byť rozumnou; skutočnosť je však iná. Keďže totiž v dokumentoch existujú medzery, objektívne posúdenie si vyžaduje, aby sme brali do úvahy aj nepodložené hypotézy, s tomu prislúchajúcou váhou, a aby ich vždy jestvovalo niekoľko v každom konkrétnom prípade.

Je to len dôvod navyše, prečo je pri štúdiu dokumentov nevyhnutné čítať medzi riadkami, nechať sa úplne uniesť atmosférou opisovaných udalostí a celkom na seba zabudnúť, upierať pozornosť po dlhý čas upretú na zdanlivo bezvýznamné detaily a odhaliť tak ich plný a presný význam.

Avšak rešpekt k dokumentom a profesionálny štýl práce historikov ich nevedie k takejto forme výskumu. To, čo sa nazýva dejepisným štýlom, nepreniká cez papier k skutočnému telu a krvi; vedie skôr k podriadeniu mysle dokumentom.

Zo stavu vecí však vyplýva, že dokumenty náležia mocným a víťazom. Dejiny sú teda len kompiláciou svedectiev vrahov o svojich obetiach a o sebe.

Takzvaný súd dejín, vzhľadom na to, že svedectvá získava takýmto spôsobom, nemôže súdiť inak, než ako je tomu v bájke o zvieratách postihnutých morom.9)

Čo sa týka Rimanov, nemáme k dispozícii absolútne nič okrem toho, čo o sebe napísali samotní Rimania a ich grécki otroci. Tí druhí, úbohí diabli, o nich pomedzi svoje servilné mlčanie povedali akurát dosť, ak si len dáme tú námahu a pozorne si prečítame, čo povedali. Prečo by sme sa však mali namáhať? K takejto námahe nás nič nenabáda. Kartáginci neudeľujú ceny Akadémie, ani profesúry na Sorbonne.

Prečo by sme si tiež mali dať tú námahu a spochybňovať správy Židov na margo obyvateľov Kanaanu, ktorých vyhubili alebo si ich zotročili? Obyvatelia Jericha nemajú pod palcom nominácie do Katolíckeho Inštitútu.10)

Od jedného z Hitlerových životopiscov vieme, že v mladosti naň mala významný vplyv istá treťotriedna publikácia o Sullovi. Nie je podstatné, že išlo o treťotriedne dielo. Podstatné je, že odráža postoj takzvaných elít. Kto by sa opovážil písať dehonestujúco o Sullovi? Ak Hitler obdivoval ten typ veľkosti, ktorý videl velebený v tomto diele i všade inde, vonkoncom nešlo o jeho omyl. Pretože presne ten istý typ veľkosti dosiahol, ten typ veľkosti, pred ktorým sa my všetci koríme, kedykoľvek hľadíme do minulosti.

Nepokúšame sa o viac, než pokorne pred touto veľkosťou skloniť hlavu; nesnažíme sa, tak ako Hitler, zmocniť sa jej. V tomto ohľade je však Hitler lepším než ktokoľvek z nás. Ak raz človek niečo rozpozná ako dobré, má chcieť dosiahnuť to. Nechcieť je v takom prípade slabosť.

Na okamih si predstavme, že úbohý, vykorenený mladík túlajúci sa ulicami Viedne túži po veľkosti. Je len prirodzené, že túži po veľkosti. Bola to jeho chyba, že nedokázal vidieť inú než zločinnú formu veľkosti? Odkedy sa bežní ľudia stali gramotní a prišli o ústnu tradíciu, stali sa ľudia pera tými, kto verejnosti prezentuje formu veľkosti a ilustruje ju príkladmi.

Autor dotyčnej povrchnej knihe o Sullovi, všetci tí, ktorí písaním o Sullovi alebo o Ríme navodili atmosféru, v akej táto kniha bola napísaná a vo všeobecnosti všetci tí, ktorí mohli vyjadrovať svoje myšlienky slovom alebo písmom, prispeli k intelektuálnemu a duchovnému ovzdušiu, v ktorom mladý Hitler vyrastal – tí všetci sú pravdepodobne zodpovednejší za Hitlerove zločiny než Hitler samotný. Väčšina z nich už dnes nežije; no tí žijúci nie sú o nič lepší než ich predchodcovia a nemožno ich považovať za nevinnejších len pre náhodu dátumu ich narodenia.

Hovorí sa o Hitlerovom potrestaní. No Hitlera nemožno potrestať. Hitler túžil po jedinej veci a dosiahol ju: a to zohrať úlohu v dejinách. Možno ho zabiť, mučiť, uväzniť či ponižovať, Dejiny zakaždým uchránia jeho ducha pred akoukoľvek pomstou, utrpením či smrťou. Čokoľvek na neho uvalíme, vždy pôjde nevyhnutne o dejinnú smrť, o dejinné utrpenie – fakticky o Dejiny. Tak ako v prípade každého, kto dosiahol stav dokonalej lásky k Bohu, bude čokoľvek, čo sa s ním stane dobrom, pretože to pochádza od Boha; tak aj pre tohto zbožňovateľa Dejín musí byť všetko týkajúce sa Dejín dobrým. Navyše bude mať nezanedbateľnú výhodu; dokonalá láska k Bohu totiž obýva centrum duše, cit ponecháva vystavený zraneniam, neposkytuje brnenie. Idolatria je oproti tomu brnením, zabraňujúcim bolesti vniknúť do duše. Čokoľvek by si musel Hitler vytrpieť, nezabráni mu považovať sa za nadradenú bytosť. A predovšetkým to nezabráni nejakému osamelému rojkovi, Nemcovi alebo príslušníkovi iného národa,  o dvadsať, päťdesiat či o sto rokov vidieť v Hitlerovi nadradenú bytosť, s neobyčajným osudom od počiatku do konca, a túžiť z celej duše po podobnom osude. V takom prípade beda jeho súčasníkom.

Jediným trestom, ktorý by mohol stihnúť Hitlera a ktorý by v nasledujúcich storočiach odradil malých chlapcov túžiacich po veľkosti od nasledovania jeho príkladu, je taká kompletná premena obsahu pojmu veľkosť, že by pod tento pojem vôbec nespadal.

Je utópiou, aj v dôsledku slepoty vyplývajúcej z národnostnej nevraživosti, predstaviť si odňatie titulu veľkosti Hitlerovi bez kompletnej premeny idey a významu veľkosti u súčasníkov. A aby niekto mohol prispieť k takejto premene, musí ju najprv zavŕšiť v sebe. Každý z nás môže okamžite začať s potrestaním Hitlera vo svojej vlastnej mysli pretváraním sféry pocitu, ktorý je spojený s pojmom veľkosti. Zďaleka nejde o niečo jednoduché, keďže spoločenský tlak, všadeprítomný a rovnako pôsobiaci ako tlak atmosférický, nám v tom bude brániť. Aby to teda bolo možné, musí sa človek duchovne vyčleniť od zvyšku spoločnosti. Preto aj Platón vyhlásil, že schopnosť rozpoznať dobro existuje len vo vyvolených dušiach, poučených priamo Bohom.

Je nezmyslom chcieť odhaliť spôsob, na základe ktorého by bolo možné hovoriť o podobnosti a odlišnosti medzi Hitlerom a Napoleonom. Jediným skutočným problémom je vedieť, či je možné jedného z nich legitímne zbaviť nároku na veľkosť tak, aby sme tohto nároku zároveň  nezbavili aj druhého; či sú ich nároky na náš obdiv podobné, alebo diametrálne odlišné. A ak si po tom, čo sme si jasne položili túto otázku a poctivo ju istý čas skúmali, dovolíme skĺznuť k nepoctivosti, sme stratení.

Marcus Aurelius na margo Alexandra a Caesara vyhlásil, použijúc zhruba tieto slová: ak neboli spravodliví, nič ma nenúti nasledovať ich. A obdobne, nič nás nenúti obdivovať ich.

Nič nás k tomu nenúti, s výnimkou svojbytného pôsobenia sily.

Možno vôbec obdivovať bez lásky? A ak je obdiv formou lásky, ako možno milovať niečo iné, než dobro?

Nebolo by také náročné priviesť sa k tomu, aby človek v dejinách obdivoval len tie skutky a tie životy, z ktorých vyžaruje duch pravdy, spravodlivosti a lásky; a, na omnoho nižšej úrovni, to, v čom je možné rozpoznať neklamné pôsobenie tohto ducha.

To by napríklad diskvalifikovalo aj samotného Sv. Ľudovíta kvôli jeho poľutovaniahodnej rade priateľom, aby vrazili svoj meč do každého, kto by v ich prítomnosti predniesol názory poškvrnené herézou či nevierou.

Ľudia pochopiteľne na jeho obranu povedia, že išlo o ducha vtedajšej doby, ktorá pred siedmymi storočiami nemohla byť natoľko osvietená.  Ide však o lož. Len o čosi skôr katolíci z Béziers, namiesto toho, aby vrazili meče do svojich heretických spoluobčanov, všetci radšej podstúpili smrť, než by ich mali vydať na smrť. Cirkev zabudla pridať ich na svoj zoznam mučeníkov, na rozdiel od inkvizítorov, usmrtených svojimi potenciálnymi obeťami. A ani milovníci tolerancie, osvietenstva a sekularizmu nespravili v posledných troch storočiach nič pre to, aby pripomenuli tieto udalosti; znepokojovalo by ich nazývať takúto hrdinskú formu cnosti fádnym slovom tolerancia.

Ale aj keby sme mali pravdu a keby stredovekým mysliam skutočne vládla fanatická ukrutnosť, potom by to viedlo k jedinému záveru, že v tej dobe nebolo čo milovať a obdivovať. Svätého Ľudovíta by to neposunulo ani o milimeter bližšie k spravodlivosti. Duch pravdy, spravodlivosti a lásky nemá nič spoločné s dobou; je večný; zlo vytvára vzdialenosť, ktorá od neho oddeľuje myšlienky a skutky; krutosť spáchaná v desiatom storočí je rovnako krutá, ani viac, ani menej, ako v storočí devätnástom.

Pri posudzovaní krutosti je nevyhnutné brať do úvahy okolnosti, odlišný význam prisudzovaný skutkom a slovám, symbolický jazyk vlastný každému prostrediu; no ak bol raz nejaký skutok nepochybne rozpoznaný ako krutý, potom je hrozný, kdekoľvek a kedykoľvek bol spáchaný.

Mali by sme to nespochybniteľne cítiť, ak milujeme ako seba samých všetky tie nešťastné bytosti, ktoré pred dvomi či tromi tisíckami rokov trpeli krutosťou svojich blížnych.

V takom prípade by sme nemohli napísať, tak ako pán Carcopino, že za čias Cisárstva sa otroctvo v Ríme zmiernilo, keďže ho len zriedkavo sprevádzali tresty tvrdšie než bitie palicou.

Moderná povera pokroku je vedľajším produktom lži, vďaka ktorej sa kresťanstvo stalo oficiálnym rímskym náboženstvom; stojí za zničením duchovného bohatstva krajín, ktoré boli dobyté Rímom a za utajením dokonalej následnosti, jestvujúcej medzi týmto bohatstvom a kresťanstvom; stojí za dejinnou koncepciou Vykúpenia, robiac z neho niečo pozemské a nie večné. Následne sa idea pokroku sekularizovala; a dnes je prekliatím tejto doby. Ak budeme tvrdiť, že neľudské skutky boli v štrnástom storočí niečím skvelým a dobrým, kým v devätnástom storočí niečím strašným, ako potom môžeme človiečikovi dvadsiateho storočia so záľubou v histórii zabrániť, aby si povedal: „Zreteľne cítim, že časy, keď humanizmus bol považovaný za cnosť, sú preč a teraz sa vraciame k dobám nehumánnosti“? Čo človeku zabráni v predstave cyklického striedania namiesto predstavy neprerušenej priamky? Dogma pokroku znevažuje dobro tým, že ho premieňa na otázku módy.

Navyše táto dogma zdanlivo obdivuhodne korešponduje so skutočnosťou len preto, že historické myslenie spočíva v bezvýhradnom akceptovaní slov vrahov. Keď sa z času na čas zastretou pozornosťou Líviovho čitateľa prederie záblesk hrôzy, povie si: „tak to vtedy chodilo.“ Texty gréckych dejepiscov však v človeku zanechávajú úplne zreteľný pocit, že brutalita Rimanov ich súčasníkov desila a paralyzovala práve tak, ako je to dnes v prípade Nemcov.

Ak sa nemýlim, medzi všetkými tými faktami, ktoré o Rimanoch poznáme z dejín, je len jeden jediný príklad dokonale dobrého skutku. Počas triumvirátu, v dobe prenasledovania konzuli a prétori, ktorých mená boli na zozname, padali na kolená pred svojimi otrokmi, prosiac ich o pomoc a nazývajúc ich svojimi pánmi a záchrancami; pýcha Rimanov totiž nebola stvorená pre znášanie utrpenia. Otroci, celkom správne, zamietali tieto prosby. Našlo sa len veľmi málo výnimiek. Avšak istého Rimana, bez toho, aby sa musel ponižovať, ukryli vo vlastnom dome jeho otroci. Vojaci, ktorí ho zazreli vchádzať do domu, vystavili otrokov mučeniu, aby im svojho pána vydali. Otroci sa nechali radšej mučiť, no ich pán, ktorý zo svojho úkrytu videl ich utrpenie, vyšiel, nechal sa zatknúť a vzápätí bol popravený.

Každý kto má srdce na správnom mieste a mal by si vybrať spomedzi niekoľkých osudov, by si vybral osud tohto pána alebo jeho otrokov, radšej než osud Scipia, Caesara, Cicera, Augusta, Vergília či dokonca jedného z Gracchov.

Tu je príklad toho, čo je správne obdivovať. V dejinách jestvuje niekoľko dokonale čistých vecí. Vo väčšine prípadov ide o osoby, ktorých mená sa nezachovali, tak ako v prípade tohto Rimana alebo obyvateľov Béziers z počiatku trinásteho storočia. Ak by sme mali hľadať mená spojené s dokonalou čistotou, našli by sme ich len veľmi málo. Z gréckych dejín by sme mohli spomenúť Aristida, Platónovho priateľa Dia a Agisa, socialistického kráľa Sparty, usmrteného vo veku dvadsať rokov. Našli by sme vo francúzskych dejinách niekoho okrem Johanky z Arcu? Sotva.

To však nie je to najpodstatnejšie. Mali by sme obdivovať veľa vecí? Zásadnou vecou je obdivovať to, čo možno obdivovať celou svojou dušou. Kto s inou ako nízkou dušou by mohol obdivovať z celej duše Alexandra?

Niektorí ľudia navrhujú, aby sa vyučovanie dejín obmedzilo. Je pravdou, že by sme mali obmedziť nezmyselnú tradíciu dejepisu, s výnimkou nevyhnutného minima dátumov a historických medzníkov, a že by sme mali upriamiť na dejiny rovnaký typ pozornosti ako na literatúru. No obmedzenie výučby dejín by bolo katastrofou. Bez dejín by zanikol pocit vlastenectva. Stačí sa pozrieť na Spojené Štáty, aby sme videli, čo je to národ, zbavený časovej dimenzie.

Iní navrhujú také vyučovanie dejín, v ktorom sa vojny odsunú do úzadia. To by však bola lož. Dnes veľmi dobre vieme, a platí to rovnako aj o minulosti, že z hľadiska národov nie je nič dôležitejšie, než vojny. O vojnách musíme hovoriť rovnako, ak nie ešte viac, no inak.

Nejestvuje iný spôsob, ako spoznávať ľudské srdce, než štúdium dejín, doplnené o životné skúsenosti, a to tak, aby sa oba tieto spôsoby vzájomne objasňovali. Je našou povinnosťou sýtiť týmto spôsobom myseľ mladého človeka. No musí ísť o skutočnú potravu. Fakty nemajú byť len natoľko správne, nakoľko ich dokážeme overiť, no musia byť zároveň predstavené v správnej perspektíve vzhľadom na dobro a zlo.

Dejiny sú prúdom nízkeho a krutého konania, uprostred ktorého sa z času na čas zatrbliece niekoľko čírych kvapiek. Ak je to tak, potom v prvom rade preto, lebo medzi ľuďmi jestvuje len veľmi málo čistoty; a za druhé preto, lebo väčšia časť z toho, čoho je málo, zostáva skrytá. Musíme sa snažiť a pokiaľ možno pátrať po nepriamych dôkazoch. Románske kostoly či gregoriánsky chorál mohli vzniknúť jedine v národoch, v ktorých bolo viac čistoty, než jej je v nasledujúcich storočiach.

Aby sme mohli milovať Francúzsko, musíme cítiť, že má minulosť; nemáme však milovať len dejepisnú škrupinu tejto minulosti. Musíme milovať tú nevyslovenú, anonymnú, zaniknutú časť.

Je absolútne chybné predstavovať si, že jestvuje akýsi mechanizmus prozreteľnosti, vďaka ktorému sa do pamäte potomkov dostane všetko, čo je v danej epoche najlepšie. Zo samotnej podstaty vecí sa zachová falošná veľkosť. Jestvuje síce aj istý prozreteľný mechanizmus, ale ten funguje len tak, že zmieša trochu skutočnej veľkosti s veľkým dielom tej falošnej; a je na nás rozlíšiť, ktorá je ktorá. Bez neho by sme boli stratení.

Zachovávanie falošnej veľkosti plynúcimi stáročiami nie je výsadou dejín. Ide o všeobecný zákon, ktorý vládne napríklad aj literatúre a ostatným umeniam. Jestvuje istá nadvláda literárneho talentu nad stáročiami, zodpovedajúca nadvláde politického talentu nad priestorom; ide o podobný typ nadvlády, rovnako pominuteľnej, rovnako podriadenej zákonom hmoty a sily, rovnako nízkej. Navyše dokáže vytvoriť objekt predaja alebo výmeny na otvorenom trhu.

Ariosto vo svojej básni povedal bez začervenania svojmu patrónovi, vojvodovi z Este, o čo v tomto prípade ide: počas tohto života som v tvojej moci a ty rozhoduješ o tom, či budem boháč alebo chudák. No v mojej moci je tvoje dobré meno v budúcnosti a ja rozhodujem o tom, či budú o tebe o tristo rokov ľudia hovoriť v dobrom alebo v zlom, alebo či o tebe vôbec budú hovoriť. Je v našom spoločnom záujme, aby sme to chápali. Ty ma zaštíť svojou ochranou a bohatstvom, a ja ťa spravím slávnym.

Vergilius mal pridobrý cit pre dobré mravy, aby verejne deklamoval takýto typ obchodu. V každom prípade však práve takýto typ obchodu prebehol medzi ním a Augustom.  Jeho verše sa často čítajú s pôžitkom; no napriek tomu na neho a na jemu podobných možno použiť aj iné pomenovanie, než je básnik. Poézia nie je niečo na predaj. Boh by bol nespravodlivý, ak by bola Eneida, zložená práve za takýchto okolností, rovnako hodnotná ako Iliada. No Boh nie je nespravodlivý a Eneida je evidentne ďaleko za Iliadou.

Nielen v dejepise, ale aj vo všetkých formách výučby sa pred deťmi opovrhuje dobrom, a keď vyrastú, v potrave poskytnutej svojim mysliam môžu nájsť len motívy pre zotrvanie v tomto opovrhovaní.

Je zrejmé – ide o skutočnosť, ktorá je už dávno pre deti i dospelých samozrejmá – že talent nemá nič spoločné s morálkou. No v každej oblasti je predmetom obdivu výlučne talent. Vo všetkých prejavoch talentu, nech ide o akúkoľvek oblasť, vidia deti nehanebné vystatovanie sa nedostatkom všetkých tých cností, ktoré sú im odporúčané. Aký iný záver si z toho môžu vyvodiť, než že cnosť sa spája s priemernosťou? Toto presvedčenie sa natoľko zakorenilo, že aj samotné slovo cnosť má dnes v sebe niečo smiešne – to slovo, ktoré kedysi toľko znamenalo, podobne ako slová česť a dobro. Briti sú k minulosti omnoho bližšie než ostatné národy; francúzština dnes nepozná ekvivalenty pre anglické pojmy „good“ a „wicked“.

Ako možno čakať od dieťaťa, ktoré na hodinách dejepisu vidí glorifikovanú krutosť a ambicióznosť; egoizmus, pýchu, márnosť a vášeň pre sebaprezentáciu glorifikované na hodinách literatúry; všetky vynálezy, ktoré destabilizovali ľudský život, glorifikované na hodinách vedy bez toho, aby sa spomenul aj spôsob ich objavu či ich destabilizačný vplyv – ako možno čakať, že toto dieťa bude obdivovať dobro? Všetko, čo sa snaží ísť proti tomuto hlavnému prúdu, ako napríklad úcta k Pasteurovi, má v sebe niečo falošné. V ovzduší falošnej veľkosti je márne usilovať sa o obnovenie jej skutočnej podoby. Najprv je nevyhnutné odstrániť falošnú veľkosť.

Je pravda, že talent nemá nič spoločné s morálkou; no v tom prípade sa veľkosť nijako netýka talentu. Nie je pravda, že nejestvuje vzájomný vzťah medzi dokonalou krásou, dokonalou pravdou a dokonalou spravodlivosťou: v skutočnosti je medzi nimi viac než len vzájomný vzťah: vytvárajú tajomnú jednotu, pretože dobro je jedno.

Jestvuje ústredný bod veľkosti, v ktorom génius vytvárajúci krásu, génius odhaľujúci pravdu, hrdinstvo a svätosť sú nerozlíšiteľným. Keď sa priblížime k tomuto bodu, môžeme uvidieť, ako rôzne formy veľkosti začínajú navzájom splývať. U Giotta nemožno oddeliť geniálne maliarstvo od františkánskeho ducha; rovnako ako v maľbách a básňach čínskeho zenbudhizmu nemožno oddeliť genialitu maliara či básnika od mystickej extázy; alebo keď Velasquez umiestňuje na plátno kráľov či žobrákov, nemožno rozlíšiť genialitu maliara od nezištnej lásky, ktorá preniká na dno duše všetkých ľudí. Iliada a Aischylove a Sofoklove tragédie zreteľne naznačujú, že ich autori boli v stave svätosti. Z čisto poetického hľadiska, bez toho, aby sme brali do úvahy akékoľvek iné hľadisko, by bolo absolútne lepšie napísať Chválospev Sv. Františka z Assisi, klenot dokonalej krásy, než kompletné dielo Victora Huga. Racine napísal jediné dielo v celej francúzskej literatúre, ktoré by bolo možné postaviť takmer zarovno s majstrovskými dielami Grékov, a to v čase, keď jeho dušu sužoval problém jeho konverzie. Keď písal svoje ostatné hry, mal od stavu svätosti ďaleko, a ani v nich nenájdeme rovnakú srdcervúcu krásu. Tragédia ako napríklad Kráľ Lear je bezprostredným plodom ozajstného ducha lásky. Svätosť vyžaruje z románskych kostolov a z gregoriánskeho chorálu. Monteverdi, Bach a Mozart boli bytosťami, ktorých životy boli rovnako čisté ako ich hudba.

Ak jestvujú géniovia, ktorých génius je natoľko čistý, až sa zreteľne približuje k veľkosti tých najdokonalejších spomedzi svätcov, načo potom míňať čas obdivom k iným? Z ostatných možno niečo získať, možno od nich prevziať isté princípy a zakúsiť pôžitok, no prečo ich milovať? Prečo dávať svoje srdce niečomu inému, než je dobro?

Vo francúzskej literatúre je zreteľný prúd čistoty. V poézii musíme začať Villonom, prvým a najväčším. Nevieme nič o jeho chybách, ani o tom, či sa vôbec nejakých dopustil; no čistota jeho duše je evidentná zo srdcervúceho vyjadrenia nešťastia. Posledným, alebo takmer posledným je Racine, pre svoju FaidruCantiques spirituels. Medzi nimi možno spomenúť Mauricea Scèvea, d´Aubignéa, Théophila de Viau, troch veľkých básnikov a tri osobnosti výnimočnej vznešenosti. V devätnástom storočí boli všetci básnici viac-menej literátmi, poľutovaniahodne znečisťujúci poéziu; aj keď Lamartine a Vigny sa každopádne skutočne usilovali o čosi čisté a rýdze. Trocha skutočnej poézie je aj v Gérardovi de Nervalovi. Na konci storočia bol Mallarmé uctievaný nielen ako básnik, ale aj ako svätec a tieto dve podoby veľkosti v ňom boli skutočne neoddeliteľné. Mallarmé je skutočným básnikom.

V próze je azda tajomná čistota v Rabelaisovi, na ktorom je navyše všetko tajomné. Nejaká je celkom určite aj v Montaignovi, napriek jeho početným chybám, pretože v ňom neustále prebývala čistá bytosť, totiž La Boétie, pre ktorú by sa však nepochybne nebol vymanil z priemernosti. V sedemnástom storočí možno uvažovať o Descartovi, Retzovi, Port-Royal a najmä o Molièrovi. V osemnástom storočí to boli Montesquieu a Rousseau. To je azda všetko.

Aj keby bol tento zoznam skutočne kompletný, neznamená to, že nemáme čítať ostatných, znamená to len, že nemôžeme čakať, že v ich dielach objavíme skutočného ducha Francúzska. Duch Francúzska je len v tom, čo je skutočne čisté.

Je absolútne správne vyhlásiť, že tento duch je duchom kresťanským a helénskym. Kvôli čomu by bolo úplne správne zameriavať vzdelanie a kultúru Francúzov menej na veci špecificky francúzske, na úkor románskeho umenia, gregoriánskeho chorálu, liturgickej poézie a gréckeho umenia, poézie a prózy vrcholného obdobia. Z nich môže človek načerpať prívaly absolútne čistej krásy v každom ohľade.

Je nešťastím, aby sa Gréci stali špecializovaným vedným odborom pre úzky kruh odborníkov. Ak by sme dokázali zrušiť primát latinčiny nad štúdiom gréčtiny a pokúsili sa dieťa priviesť k plynulému a pútavému čítaniu gréckeho textu súbežne s jeho prekladom, bolo by možné rozšíriť chabé znalosti gréčtiny na nezanedbateľnú mieru dokonca ešte pred stredoškolským štúdiom. Tým pádom by mohlo každé dieťa, bez ohľadu na svoje schopnosti, vstúpiť do bezprostredného kontaktu s civilizáciou, z ktorej sme prevzali naše pojmy krásy, pravdy a spravodlivosti.

Láska k dobru nikdy nevyklíči v srdciach celej populácie, čo je nevyhnutné pre spásu krajiny, pokiaľ ľudia budú veriť, že veľkosť v akejkoľvek oblasti môže pochádzať aj z niečoho iného, než z dobra.

Preto Kristus povedal: „Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie.“11) Buďto je ešte aj dokonale krásne umelecké dielo zlým ovocím, alebo je jeho inšpirácia blízko svätosti.

Ak by čisté dobro nikdy nebolo schopné vytvoriť na tejto zemi skutočnú veľkosť v umení, vede, teoretickom myslení, verejnom konaní, ak by vo všetkých týchto sférach jestvovala len falošná veľkosť, ak by bolo v týchto sférach všetko zavrhnutiahodné, potom by nejestvovala nijaká nádej pre veci tohto sveta; nijaké potenciálne osvietenie tohto sveta svetom vyšším.

No nie je tomu tak; a práve preto je také zásadné rozlišovať falošnú a skutočnú veľkosť a len z tej druhej robiť predmet lásky. Skutočná veľkosť je tým dobrým ovocím, ktoré rastie na dobrom strome a tým dobrým stromom je povaha duše, ktorá je blízko svätosti. Ostatné formy takzvanej veľkosti treba skúmať nezaujato, rovnako, ako sa skúmajú prírodné úkazy. Keďže toto rozdelenie podľa dvoch rôznych smerovaní môže viesť k chybám, je nevyhnutné nechať princíp tohto delenia preniknúť do hĺbky duše.

Moderná koncepcia vedy je zodpovedná, tak ako moderné koncepcie dejín a umenia, za strašné podmienky, v ktorých žijeme, a musí byť zmenená, ak chceme dúfať v úsvit novej a lepšej civilizácie.

Je to tým zásadnejšie, že hoci je veda, prísne vzaté, len záležitosťou špecialistov, je prestíž, ktorú veda a vedci nadobudli v mysliach ľudí, obrovská a v netotalitných krajinách sa jej zďaleka nič nevyrovná. Vo Francúzsku to bola v čase vypuknutia vojny azda posledná zostávajúca prestíž; k ničomu inému sa už rešpekt nepestoval. Pripomínalo to atmosféru Palais de la Découverte z roku 1937,12) zmes propagácie a niečoho takmer až náboženského v tom najvulgárnejšom zmysle slova. Veda, so svojou technologickou stránkou, ktorá je len jej praktickou aplikáciou, tvorí jediný dôvod byť pyšní na to, že sme obyvateľmi Západu, belochmi a modernou civilizáciou.

Misionár, ktorý presviedča Polynézana, aby sa vzdal svojich prastarých, poetických a krásnych tradícií, vrátane koncepcie stvorenia sveta, a prevzal koncepciu obsiahnutú v knihe Genesis, ktorá má príbuznú poetiku – tento misionár čerpá moc svojej presvedčivosti zo sebavedomia nadradeného bieleho muža, sebavedomia vychádzajúceho z vedy. Veda je pre neho rovnako cudzia ako pre Polynézana; pretože pre všetkých s výnimkou špecialistov je veda absolútne cudzia. Vidiecky učiteľ, ktorý vtipkuje na účet kňaza a ktorého názory odrádzajú deti od účasti na omši, čerpá moc svojej presvedčivosti zo sebavedomia seba ako modernej individuality, ktorá má prevahu nad stredovekými dogmami; a toto sebavedomie je založené na vede. Takisto, pokiaľ ide o možnosti dôkazov, je Einsteinova teória relativity práve tak málo založená na rozume a práve tak odporuje bežnému zmýšľaniu, ako kresťanská tradícia týkajúca sa koncepcie Kristovho počatia a zrodenia.

Vo Francúzsku ľudia spochybňujú všetko a nerešpektujú nič; niektorí pohŕdajú náboženstvom, iní vlastenectvom, štátom, justíciou, majetkom, umením a v skutočnosti všetkým na svete; ich pohŕdanie však nezahŕňa vedu. Nadšenými zástancami toho najprimitívnejšieho scientizmu sú anarchisti. Ich svätcom je Le Dantec13). Bonnotovi bandits tragiques14) sa inšpirovali práve ním a v ich očiach najhrdinskejší z nich mal prezývku „Raymond la Science.“ Keď si na druhej strane pozrieme kňazov a mníchov natoľko pohltených náboženským životom, že prejavujú pohŕdanie pre všetko pozemské, ich pohŕdanie nezahŕňa vedu. Vo všetkých sporoch, v ktorých sa náboženstvo a veda javia byť v rozpore, preukazuje cirkev intelektuálnu slabosť, ktorá je takmer komická, pretože nevyplýva zo sily protiargumentov druhej strany, ktoré sú obvykle priemerné, ale čisto z komplexu menejcennosti.

Pokiaľ ide o prestíž vedy, nejestvujú dnes žiadni neveriaci. To kladie na vedcov, ale aj filozofov a spisovateľov zodpovednosť porovnateľnú s tou, akú mali kňazi v trinástom storočí. V oboch prípadoch ide o ľudí, ktorých materiálne potreby sú prenesené na spoločnosť, aby mali dostatok času na bádanie, objavovanie a komunikovanie právd. V dvadsiatom i v trinástom storočí ide nepochybne o zbytočne vyhodený chlieb, alebo dokonca ešte o čosi horšie.

V trinástom storočí mala Cirkev Krista, ale aj Inkvizíciu. V dvadsiatom storočí nemá veda žiadnu Inkvizíciu, ale nemá ani Krista, ani nič podobné.

Zodpovednosť, akú v dnešných časoch nadobudli vedci a všetci tí, ktorí o vede píšu, je taká veľká, že práve tak ako historici, alebo dokonca v ešte väčšej miere než oni, sú pravdepodobne vinnejší z Hitlerových zločinov než Hitler samotný.

Ukazuje sa to aj z tejto pasáže z Mein Kampf: „Človek nikdy nesmie upadnúť do omylu, aby sám seba považoval za pána stvorenia. (…) Potom pocíti, že vo svete, v ktorom planéty a slnká nasledujú kruhové dráhy, mesiace obiehajú okolo planét a sila vládne všetkému a dominuje nad našou slabosťou, čím ju buďto núti k otrockej poslušnosti, alebo ju rozdrví, že v takomto svete človek nemôže poslúchať svoje vlastné zákony.“

Tieto riadky neomylne vyjadrujú jediný záver, ktorý možno racionálne vyvodiť z koncepcie sveta, obsiahnutej v dnešnej vede. Celý Hitlerov život je len praktickou aplikáciou tohto záveru. Kto ho môže viniť z toho, že len realizoval to, čo považoval za pravdu? Tí, ktorí v sebe majú základy tej istej viery, akurát si ju neuvedomili a nezrealizovali v skutkoch, sa vyhli osudu zločincov jedine vďaka absencii odvahy, ktorú Hitler mal.

Ešte raz: nie zúfalý mladík a úbohý tulák s hladnou dušou je skutočne vinný, ale skôr tí, ktorí ho kŕmia lžami. A lžami ho kŕmili naši predchodcovia, ktorých nasledujeme.

V dnešnej katastrofe sú vrahovia aj ich obete predovšetkým nedobrovoľnými svedectvami proti hroznej biede, v ktorej sme uviazli.

Aby sme mali právo potrestať vinníkov, musíme v prvom rade očistiť seba samých z ich zločinov, ktoré pod rôznymi maskami skrývame vo svojich srdciach. Ak to však skutočne dokážeme, nebudeme už cítiť ani tú najmenšiu túžbu po trestaní, a ak to predsa len budeme považovať za svoju povinnosť, bude to minimálny možný trest, sprevádzaný veľkou ľútosťou.

Hitler dokonale pochopil absurdnú koncepciu osemnásteho storočia, ktorá platí ešte aj dnes a ktorá pochádza od Descarta. Posledné dve či tri storočia ľudia veria, že sila zvrchovane vládne celej prírode a súčasne tomu, že ľudia môžu a mali by založiť svoje vzťahy na spravodlivosti, rozpoznanej rozumom. Ide o evidentnú absurdnosť. Je nemysliteľné, aby malo byť všetko vo vesmíre podriadené výlučne sile a aby sa tomu človek dokázal vyhnúť, ak je z mäsa a krvi a jeho myseľ putuje sem a tam podľa zmyslových vnemov.

Jestvuje jediná možná voľba. Buďto musíme okrem sily rozpoznať vo vesmíre aj pôsobenie iného princípu, alebo musíme uznať silu za jedinú a absolútnu vládkyňu aj v ľudských záležitostiach.

V prvom prípade sa postavíme do radikálnej opozície voči modernej vede v podobe, v akej ju založili Galileo, Descartes a ďalší, v akej bola rozvíjaná v osemnástom storočí, najmä zásluhou Newtona, a potom aj v storočí devätnástom a dvadsiatom. V druhom prípade sa postavíme do radikálnej opozície voči humanizmu, ktorý sa vynoril počas Renesancie, triumfoval v roku 1789 a ktorý, v značne degenerovanej forme, slúžil ako inšpirácia Tretej Republike.

Filozofia, ktorá inšpirovala duch sekularizmu a politický radikalizmus je založená zároveň na tejto vede i tomto humanizme, ktoré sú, ako vidieť, vzájomne evidentne nekompatibilné. Nemôžeme preto povedať, že Hitlerovo víťazstvo nad Francúzskom v roku 1940 bolo víťazstvom lži nad pravdou. Nekoherentná lož bola porazená koherentnou lžou. Preto aj, po porážke ich zbraní, nasledoval rovnaký osud aj ducha ľudí.

V priebehu posledných storočí bol rozpor medzi vedou a humanizmom zmätene pociťovaný, no vždy chýbala intelektuálna odvaha čeliť mu priamo. Niekoľko pokusov o vyriešenie tohto problému sa konalo aj bez toho, aby bol najprv jasne pomenovaný. Takáto intelektuálna nepoctivosť je vždy potrestaná upadnutím do omylu.

Utilitarizmus bol výsledkom jedného takéhoto pokusu. Stojí na predpoklade existencie zázračného strojčeka, vďaka ktorému sa sila, vstupujúca do ľudskej sféry, stáva automatickým zdrojom spravodlivosti.

Ekonomický liberalizmus buržoázie devätnásteho storočia spočíva výlučne na viere v takýto mechanizmus; za jedinej podmienky, a to, že aby sa mohla stať sila takýmto výlučným zdrojom spravodlivosti, musí mať formu peňazí a vylúčiť použitie zbraní či politickej moci.

Marxizmus nie je ničím iným, než vierou v takýto stroj. Sile sa tu dáva názov dejiny; nadobúda formu triedneho boja; spravodlivosť sa odkladá do budúcnosti, ktorej musí predchádzať akási apokalyptická kataklyzma.

A aj Hitler, po svojom krátkom okamihu intelektuálnej odvahy a prezieravosti, upadol do viery v takýto strojček. Potreboval však zbrusu nový typ tohto mechanizmu. Každopádne však nemal buďto chuť, alebo schopnosť intelektuálneho novátorstva, s výnimkou niekoľkých zábleskov intuitívnej geniality. A tak si požičal model tohto stroja od národa, ktorý ho sústavne fascinoval odporom, ktorým ho inšpiroval. Vybral si proste za svoj mechanizmus pojem vyvolenej rasy, rasy predurčenej k tomu, aby sa pred ňou všetko sklonilo, a potom pre svojich otrokov uzákoniť spravodlivosť, vhodnú pre stav otroctva.

Pre všetky tieto koncepcie, napohľad také rôzne a v základe totožné, platí len jeden-jediný záver: všetky sú lživé.

Sila nie je strojom automaticky generujúcim spravodlivosť. Je len slepým mechanizmom, produkujúcim nestranne a nezaujato spravodlivé či nespravodlivé následky, no na základe zákona pravdepodobnosti takmer vždy tie nespravodlivé. Čas tu nemá nijaký vplyv; k fungovaniu tohto mechanizmu neprispeje ani tým najmenším prírastkom následkov, ktoré by náhodou patrili k tým spravodlivým.

Kde je sila absolútne dominantná, tam je spravodlivosť absolútne nereálna. Taká však spravodlivosť nemôže byť. Vieme to experimentálne. Je predsa dostatočne reálna v ľudských srdciach. Že je štruktúra ľudského srdca spravodlivá, je reálnym faktom rovnako, ako všetky ostatné fakty sveta, o nič viac alebo menej reálnym, ako trajektória nejakej planéty.

Nie je v silách žiadneho človeka absolútne vylúčiť akúkoľvek spravodlivosť z cieľov svojho konania. Ani samotní nacisti to nedokázali. Ak by to bolo v ľudských silách, nepochybne by už k tomu došlo.

(V zátvorkách poznamenajme nasledovné. Ich koncepcia spravodlivosti, ktorá mala byť konečným výsledkom definitívneho víťazstva, spočívala v presvedčení, že pre všetkých s prirodzenosťou otrokov je otroctvo tým najšťastnejším a zároveň aj najspravodlivejším stavom. To je súčasne názor Aristotelov, ktorým podoprel aj svoju obhajobu otroctva. Sv. Tomáš Akvinský síce neschvaľoval otroctvo, no na Aristotela hľadel ako na najväčšiu autoritu na všetky oblasti prístupné ľudskému rozumu, vrátane spravodlivosti. Preto tomistické myslenie v súčasnom kresťanstve vytvára puto – bohužiaľ, nie jediné – medzi nacistami a ich odporcami. Lebo ak aj odmietneme tento konkrétny Aristotelov postoj, nevyhnutne slepo prijmeme ďalšie, ktoré v ňom museli vychádzať z rovnakého základu. Človek, ktorý si dá tú námahu, aby obhajoval otroctvo, nemôže milovať spravodlivosť. Doba, v ktorej žil, s tým nemá nič spoločné. Prijímať ako vierohodné myšlienky človeka, ktorý nemiluje spravodlivosť, je útokom voči spravodlivosti, ktorý zákonite nasleduje zníženie súdnosti. Ak sa toho dopustil Sv. Tomáš, nás nič nenúti zopakovať jeho chybu.)

Ak je spravodlivosť neodstrániteľná z ľudského srdca, potom musí mať podiel na skutočnosti tohto sveta. V tom prípade sa mýli veda.

Presnejšie nie veda, ale moderná veda. Gréci mali vedu, ktorá je základom tej našej. Zahŕňala aritmetiku, geometriu, istú formu algebry, astronómiu, mechaniku, fyziku a biológiu. Celkový súhrn poznatkov bol nevyhnutne omnoho menší. No svojou vedeckou povahou, v tom zmysle, ako ju chápeme dnes a posudzovanou podľa dnešných platných štandardov, sa táto veda vyrovnala dnešnej a možno ju dokonca prevyšovala. Bola exaktnejšia, presnejšia, prísnejšia. Dôkazy i experimentálne metódy sa dokonale využívali.

Ak sa o tom všeobecne nevie, je to len tým, že ide o málo prebádanú záležitosť. Len málokto, s výnimkou ľudí so špecifickým zameraním, prenikne do atmosféry gréckej vedy ako do niečoho skutočného a živého. No komu sa to podarilo, ten bez problémov rozpoznal pravdu.

Generácia matematikov okolo štyridsiatky si dnes uvedomuje, že po dlhodobej absencii vedeckého ducha vo vývine matematiky sa návrat k exaktnosti, pre vedcov nevyhnutnej, odohráva za použitia metód takmer identických s tými, ktoré využívali grécki geometri.

Pokiaľ ide o technické aplikácie, ak ich grécka veda nevyprodukovala mnoho, nie je to preto, že to nedokázala, ale preto, lebo si to grécki vedci neželali. Títo ľudia, omnoho menej vyspelí, než sme my, čo je len prirodzené, ak žili o dvetisícpäťsto rokov skôr, sa obávali následkov technických vynálezov, ktoré by sa ocitli v rukách tyranov a dobyvateľov. A tak namiesto toho, aby verejnosti predkladali čo najväčší počet vynálezov a predávali ich za najvyššiu ponúknutú cenu, dôsledne mlčali o každom, ktorý sa im podarilo zostrojiť pre vlastné potešenie; a zostávali tak chudobní. Archimedes sa raz  rozhodol poskytnúť svoje technické znalosti pri obrane vlasti. Všetko však urobil vlastnoručne bez toho, aby niekomu vyzradil čo len najmenšie tajomstvo. Ešte aj dnes považujeme súhrn toho, čo všetko sa mu podarilo, za nedostižný. Bol však taký úspešný, že Rimania prenikli do Syrakúz až vďaka zrade.

Táto veda, vedecká rovnako alebo o čosi viac než naša veda, v sebe nemala nič materialistické. Dokonca nebola ani predmetom profánnej náuky. Gréci ju považovali za náboženskú disciplínu.

Rimania zabili Archimeda. Krátko na to zabili aj Grécko, tak ako by Nemci, nebyť Anglicka, zabili Francúzsko. Grécka veda úplne zmizla. V rímskej kultúre sa po nej nezachovala ani stopa. Ak sa spomienka na ňu zachovala až do stredoveku, bolo to vďaka takzvanému gnosticizmu a to prostredníctvom úzkeho kruhu zasvätených. Aj tak je však zrejmé, že išlo len o uchovanie, a nie tvorivé rozvíjanie; azda len s výnimkou alchýmie, o ktorej dnes veľa nevieme.

Každopádne sa grécka veda objavila znova až na začiatku šestnásteho storočia (ak sa nemýlim) v Taliansku a vo Francúzsku. Veľmi rýchlo si získala značnú prestíž a rozšírila sa do celej Európy. Dnes takmer celé naše myslenie, zvyky, reakcie a správanie nesú odtlačok či už jej ducha, alebo jej materiálnych aplikácií.

Obzvlášť to platí o intelektuáloch, aj keby v ich prípade nešlo práve o „vedecký“ typ mysliteľov, a ešte viac to platí o robotníkoch, ktorí trávia celý svoj život v umelom svete stvorenom aplikáciami vedy.

No tak ako to býva v niektorých rozprávkach, táto veda prebudená po takmer dvoch tisícročiach spánku už nebola tou istou. Zmenila sa. Už nemala nič spoločné s duchom náboženstva.

Preto je dnes náboženstvo niečím, čomu vyhradzujeme len nedeľné ráno. Zvyšku týždňa vládne duch vedy.

Neveriaci, ktorý mu vyhradzujú celý svoj týždeň, majú triumfálny pocit vnútornej jednoty. Mýlia sa však, pretože ich morálny cit je práve v takom rozpore s vedou, ako je náboženstvo ostatných. Hitler si to jasne uvedomil. A navyše si to vďaka nemu uvedomuje značný počet ľudí, všade, kde cítiť hrozbu S.S., i ďalej. Akurát že dnes všetko spadá výhradne pod hnedý, červený alebo iný totalitný systém, ktorý je schopný poskytnúť ilúziu vnútornej jednoty. Preto aj predstavuje také silné pokušenie pre otrasené mysle.

U kresťanov absolútna nekonzistentnosť medzi duchom náboženstva a duchom vedy, keďže sa viažu na oba, zanecháva ich dušu v stave permanentného, skrytého a nevedomého nepokoja. V niektorých prípadoch ho nepociťujú vôbec; v iných viac alebo menej v závislosti na jednotlivcovi; no takmer vždy ide o čosi nepriznané. Bráni sa tým vo vnútornej jednote. Duch kresťanstva tak nemôže preniknúť celkom ich myslenia. Nepriamym dôsledkom je to, že tí najvášnivejší kresťania vynášajú v každom okamihu svojho života súdy a presvedčenia, ktoré sú, bez toho, aby si to uvedomovali, založené na princípoch protikladných k duchu kresťanstva. No najhorším dôsledkom tohto stavu nepokoja je to, že znemožňuje praktizovanie cnosti intelektuálnej poctivosti v jej maximálnej miere.

Moderný jav bezbožnosti možno takmer úplne vysvetliť nekompatibilitou medzi vedou a náboženstvom. Rozvinul sa vtedy, keď mestské obyvateľstvo začalo byť umiestňované do umelého sveta, ktorý bol materializáciou vedy. V Rusku bol tento proces urýchlený propagandou, ktorá za účelom vykorenenia viery spočívala takmer výlučne na duchu vedy a technického pokroku. Všade tam, kde ľudia v mestách stratili vieru, nasledovalo ich aj obyvateľstvo vidieka vplyvom svojho komplexu menejcennosti voči mestám, hoci len v ohraničenej miere.

V dôsledku odlivu ľudí z cirkví sa náboženstvo automaticky posunulo doprava a stalo sa meštiackou záležitosťou, niečím pre takzvaných lepších ľudí. Lebo inštitucionálne náboženstvo sa fakticky obmedzuje na ľudí, ktorí chodia do kostola. Nemôže stáť na tých, ktorí zostávajú mimo. Je pravda, že už pre týmto odlivom ľudí zapríčinil servilný postoj kléru voči svetskej moci niekoľko fatálnych zlyhaní. To by sa však ešte dalo zvrátiť, nebyť tohto masívneho odlivu. Ak aj sú tieto zlyhania sčasti zodpovedné za nasledovný odliv ľudí z cirkví, ide o veľmi malý podiel. Kostoly vyprázdnila takmer výlučne veda.

Ak vieru meštiactva zasiahla veda menej než v prípade robotníckej triedy, potom je to v prvom rade preto, lebo meštiactvo nebolo v takom sústavnom a úzkom kontakte s aplikáciami vedy. No bolo tak tomu predovšetkým preto, lebo žiadnu vieru nemalo. Kto nemá vieru, nemôže o ňu prísť. Až na niekoľko výnimiek bolo pre týchto ľudí praktizovanie náboženstva formou spoločenskej konvencie. Vedecká koncepcia sveta nemení pohľad na to, čo je spoločenskou konvenciou.

V dôsledku toho je kresťanstvo, až na pár izolovaných ostrovov, niečím, čo je v spoločenskej zhode so záujmami vykorisťovateľov.

Preto neprekvapuje, ak dnes hrá takú pokryteckú rolu v súboji s modernou podobou zla.

Navyše ak vidíme, že ešte aj v srdciach, kde je náboženstvo úprimné a silné, veľmi často spočíva v jadre nečistota v dôsledku nedostatku ducha pravdy. Existencia vedy vyvoláva v kresťanoch zlé svedomie. Len niekoľkí z nich sa odvážia k absolútnej istote, že ak od základu preskúmajú akýkoľvek problém v absolútne kritickom duchu a odložia bokom akékoľvek osobné presvedčenie, kresťanské dogmy pre nich zostanú evidentne a dokonale pravdivé.

Takáto neistota zdanlivo utužuje ich spojenie s náboženstvom; no nie je to tak a dôvod je ten, že náboženský život im poskytuje niečo, čo im chýba. Aj sami pociťujú viac-menej nejasne, že je to akási potreba, čo ich drží pri náboženstve. No potreba nie je legitímne puto medzi človekom a Bohom. Ako poznamenal Platón, medzi nevyhnutnosťou a dobrom je značný rozdiel. Boh sa dáva človeku bezdôvodne a ako niečo navyše; človek by však nemal túžiť dostávať. Mal by sa odovzdať absolútne, bezpodmienečne a z jediného dôvodu: že po tom, čo blúdil od jednej ilúzie k druhej vo svojom nepretržitom hľadaní dobra, konečne s istotou našiel pravdu vo svojom obrátení sa k Bohu.

Dostojevskij sa dopustil toho najväčšieho rúhania, keď povedal: „Ak Kristus nie je pravdou, zostanem radšej s Kristom než s pravdou.“ Kristus povedal: „Ja som Pravda.“ Povedal tiež, že je chlebom a vínom; dodal však: „Ja som pravý chlieb a pravé víno,“ čiže chlieb, ktorý nie je ničím než pravdou, vínom, ktoré nie je ničím než pravdou. V prvom rade v nich musíme túžiť po pravde, až potom po potrave.

Je zrejmé, že na toto všetko museli ľudia úplne zabudnúť, keďže sú schopní považovať za kresťana Bergsona – ktorý sa domnieval, že v duchovnej energii mystikov rozpoznal dokonalý prejav élan vital, svoj idol. Pričom na mystikoch a svätcoch nie je pozoruhodné to, že je v nich viac života, že žijú intenzívnejším životom než ostatní, ale že sa cez nich pravda stala životom. V tomto svete, v ktorom žijeme, je Bergsonov toľko cenený élan vital len lžou; jedinou skutočnosťou je smrť. Pretože život núti človeka veriť v to, v čo veriť musíme, aby sme žili; toto otroctvo bolo povýšené na náuku, ktorá sa nazýva pragmatizmom a Bergsonova filozofia je formou pragmatizmu. No tým, ktorí napriek svojej telesnosti duchovne prekročili hranicu smrti, bol na druhej strane daný iný život, ktorý nie je primárne životom, ale pravdou; pravdou, ktorá sa stala životom; takou skutočnou, ako je smrť, a takou živou, ako je život samotný. Ako sa hovorí v rozprávke bratov Grimmovcov, život biely ako sneh a červený ako krv. To on je dychom pravdy, Božieho Ducha.

Už Pascal sa previnil nepoctivosťou v hľadaní Boha. S mysľou poznačenou vedeckou prácou sa neodvažoval dúfať, že ak jej dá voľnú ruku, dospeje k istote v kresťanských dogmách. A neodvážil sa ani zaobísť sa bez kresťanstva. A tak sa podujal na intelektuálne hľadanie, pričom sa dopredu rozhodol, kam má dospieť. Aby sa vyhol prípadnému riziku, že dospeje inde, podriadil svoju myseľ svedomiu a zámerne, vopred zvoleným názorom. A potom hľadal dôkazy. Z hľadiska pravdepodobnosti a dôležitosti indícií dospel k niekoľkým cenným veciam. No z hľadiska dôkazov v pravom zmysle slova dospel len k veľmi úbohým výsledkom; prípad stávky, proroctvá, zázraky. Čo je v jeho prípade ešte dôležitejšie, nikdy nedospel k istote. Nikdy sa mu nedostal dar viery a to preto, že sa ho snažil zmocniť.

Väčšina ľudí, ktorí si osvojili kresťanstvo, prípadne tí, ktorí sa doň narodili a nikdy ho neopustili, zostávajúc k nemu úprimne a vrúcne pripútaní, sú priťahovaní a neskôr ukotvení potrebou srdca. Nedokázali by sa zaobísť bez náboženstva. Alebo by sa bez neho prinajmenšom nezaobišli bez toho, aby to nepocítili ako určitý pád. No v prípade náboženského citu vyvierajúceho z ducha pravdy musí byť človek absolútne pripravený vzdať sa svojho náboženstva, a to aj keby to malo znamenať pripraviť sa o všetky motívy žiť, ak sa ukáže, že toto náboženstvo sa líši od pravdy. Jedine v tomto stave mysle je možné posúdiť, či v ňom pravda je, alebo nie je. V opačnom prípade sa ani neodváži nastoliť tento problém v jeho skutočnej podstate.

Boh by nemal byť pre ľudské srdce dôvodom žiť, ako je tomu s pokladom v prípade lakomca. Harpagon a Grandet milovali svoj poklad; nechali by sa preň aj zabiť; zomreli by preň žiaľom; v jeho mene by konali zázraky odvahy a energickosti. Je možné milovať týmto spôsobom Boha. No nemalo by to tak byť. Alebo by mala byť takáto láska prípustná len pre istú časť ľudskej duše, pretože tá nedokáže pochopiť inú jej formu; mala by však zostať podriadená druhej časti duše, ktorá je hodnotnejšia.

Bez preháňania možno povedať, že duch pravdy dnes v náboženskom živote takmer úplne chýba.

Okrem iného to možno pozorovať v povahe argumentov, ktoré odznievajú v prospech kresťanstva. Veľa z nich má povahu „ružových piluliek.“ To je prípad Bergsona a tých, ktorí z neho čerpajú. U Bergsona má viera podobu „ružových piluliek“ vyššej kvality, dodávajúcich pozoruhodné množstvo vitality. To isté platí o historických argumentoch, ktoré majú nasledovnú formu: „Pozrite sa, akí úbohí boli ľudia pred Kristom. Kristus prišiel a pozrite, ako sa ľudia, napriek svojej neochote, napokon stali dobrými!“ To je však absolútne vzdialené pravde. A keby to aj bola pravda, potom redukuje apologetiku na úroveň reklamy na farmaceutické produkty, ktorá popisuje stav pacienta pred a po. Meria efektivitu Kristovho utrpenia, ktorá, ak nie je fikciou, je nevyhnutne nekonečná v historických, pozemských a ľudských dôsledkoch, ktoré, aj keby boli skutočné, akože nie sú, sú nevyhnutne konečné.

Pragmatizmus narušil a sprofanoval samotnú koncepciu viery.

Ak duch pravdy takmer úplne chýba v náboženskom živote, bolo by mimoriadne čudné, ak by bol prítomný v sekulárnom živote. Znamenalo by to prevrátenie večnej hierarchie. Avšak nie je tomu tak.

Vedci požadujú, aby verejnosť pristupovala k vede s nábožnou úctou, aká náleží pravde a verejnosť to akceptuje. Je však klamaná. Veda nie je plodom ducha pravdy, čo je zrejmé, keď sa na vec pozrieme.

Úsilie vedeckého výskumu, ako mu rozumieme od šestnásteho storočia, totiž nemôže mať za svoj motív lásku k pravde.

Ide o kritérium, ktoré je univerzálne a zaručené vo svojej aplikácii. Môžeme ho uplatniť pri posudzovaní čohokoľvek, a to tak, že sa snažíme posúdiť množstvo dobra obsiahnutého nie priamo vo veci, ale v motívoch snaženia, ktorým sa vytvára. Lebo množstvo dobra vo veci samotnej je presne také, aké je v motívoch, ktoré stoja za ňou. Kristove slová o stromoch a ovocí to dokazujú.

Je pravda, že jedine Boh dokáže posúdiť motívy, ukryté v ľudských srdciach. No koncepcia, ktorá stojí za konkrétnou činnosťou a ktorá nie je žiadnym tajomstvom, je kompatibilná s istými motívmi a nie s inými; z prirodzenosti vecí niektoré z motívov nevyhnutne vylučuje.

Ide teda o analýzu, ktorá vedie k ohodnoteniu produktu akejkoľvek ľudskej činnosti na základe posúdenia motívov, kompatibilných s koncepciou danej činnosti.

Z tejto analýzy možno odvodiť metódu, ako robiť ľudí – národy i jednotlivcov, sebou počínajúc – lepšími, modifikujúc koncepcie tak, aby generovali tie najčistejšie motívy.

Presvedčenie, že každá koncepcia nekompatibilná so skutočne čistými motívmi je sama osebe postihnutá kazom, je prvým nevyhnutným článkom viery. Viera je predovšetkým presvedčením, že dobro je jedno. Veriť, že jestvuje niekoľko samostatných a navzájom nezávislých foriem dobra, ako pravda, krása a morálka, znamená dopustiť sa hriechu polyteizmu, ktorý nespočíva v slobodnej hre imaginácie s pojmami Apolóna a Diany, ale práve v tomto.

Aplikovaním tejto analýzy na vedu posledných troch či štyroch storočí zistíme, že krásne slovo pravda stojí nekonečne vysoko nad vedou. Vedci vo svojom každodennom úsilí nemôžu byť poháňaní túžbou po pravde. Pretože to, čo majú, sú jednoducho vedomosti a vedomosti nie sú predmetom túžby.

Žiačik sa učí geografiu pre dobré známky, alebo preto, aby uposlúchol príkaz, preto, aby uspokojil rodičov, prípadne preto, že vzdialené miesta a ich názvy v sebe majú istú poéziu. Ak ani jeden z týchto motívov nejestvuje, potom sa jednoducho na vyučovanie nepripraví.

Predpokladajme napríklad, že v istom momente nepoznal názov hlavného mesta Brazílie a vzápätí sa ho dozvedel, teda získal vedomosť navyše. No nie je o nič bližšie k pravde, než bol predtým. Jestvujú prípady, keď nás získanie istej vedomosti priblíži pravde, a prípady, keď k tomu nedôjde. Ako ich rozlišovať?

Ak muž pristihne ženu, ktorú miluje a ktorej bezvýhradne veril priamo pri nevere, je náhle drasticky konfrontovaný s istou pravdou. Ak sa náhodou dozvie o žene, ktorú nepozná a ktorej meno počuje po prvýkrát v živote, z mesta, ktoré takisto nepozná, že podviedla svojho manžela, jeho postoj k pravde to ani v najmenšom neovplyvní.

Tento príklad v sebe obsahuje kľúč. Získanie nejakého poznatku nás približuje k pravde vtedy, ak je to poznatok o niečom, čo milujeme, a v žiadnom inom prípade.

Láska k pravde nie je správny výraz. Pravda nie je objektom lásky. Nie je vôbec objektom. Milujeme niečo, čo jestvuje, na čo myslíme a čo je teda možnosťou pre pravdu či omyl. Pravda je vždy pravdou s ohľadom na niečo. Pravda je žiarivou manifestáciou skutočnosti. Pravda nie je objektom lásky, ale skutočnosťou. Túžiť po pravde znamená túžiť po priamom kontakte s časťou skutočnosti. Túžiť po priamom kontakte s časťou skutočnosti znamená milovať. Túžime po pravde len preto, aby sme mohli pravdivo milovať. Túžime poznať pravdu o tom, čo milujeme. Namiesto o láske k pravde by sme mali hovoriť o duchu pravdy v láske.

Čistá a pravá láska vždy túži predovšetkým po bezvýhradnom spočinutí v absolútnej pravde, nech je akákoľvek. Každá iná forma lásky túži predovšetkým po uspokojení a preto je zdrojom omylov a lži. Čistá a pravá láska je sama osebe duchom pravdy. Je Duchom Svätým. Grécke slovo prekladané ako duch znamená doslova ohnivý dych, dych zmiešaný s ohňom a v staroveku znamenal to, čo dnes veda nazýva energiou. Čo prekladáme ako „duch pravdy“, znamená energiu pravdy, pravdu ako pôsobiacu silu. Čistá láska je touto pôsobiacou silou, láska, ktorá nemá nikdy, za žiadnych okolností nič spoločné s omylom či lžou.

Aby sa takáto láska mohla stať motívom pre ťažko pracujúceho vedca, muselo by tu byť niečo, čo by mohol milovať. Koncepcia, ktorú vytvára o predmete svojho štúdia, by musela obsahovať istý aspekt dobra. Opak je však pravdou. Od renesancie – alebo presnejšie od druhej polovice renesancie – sa veda stala typom poznania, ktorého predmet leží mimo dobra a zla, najmä mimo dobra; nazerá sa naň bez akéhokoľvek vzťahu k dobru či zlu, najmä však bez akéhokoľvek vzťahu k dobru. Veda skúma len holé fakty a aj matematici považujú matematické vzťahy jednoducho za fakty našej mysle. Fakty, sila, hmota, izolované a uvažované jednotlivo, bez vzťahu k čomukoľvek inému – niet tu ničoho, čo by ľudská myseľ mohla milovať.

Z toho vyplýva, že získavanie nových poznatkov nie je dostatočný stimul pre úsilie vedcov. Sú potrebné ďalšie stimuly. Za prvé sú tu stimuly, ktoré nájdeme v love, športe a hrách. Matematici často prirovnávajú svoj odbor k šachu. Niektorí ho prirovnávajú k činnostiam, ktoré si vyžadujú talent, pretože vraj musia dopredu zvážiť, ktoré matematické koncepcie sa ukážu byť plodné a ktoré nie. A to je hra, takmer hra s náhodou. Len niekoľko vedcov prenikne do vedy dostatočne hlboko na to, aby ich srdcia pohla krása. Istý matematik prirovnáva matematiku k vytváraniu sochy z obzvlášť tvrdého kameňa. Ľudia, ktorí sa pred verejnosťou prezentujú ako veľkňazi pravdy zvláštne degradujú svoju rolu tým, že sa prirovnávajú k šachistom; prirovnanie k sochárovi je určite omnoho príhodnejšie. Ak je však niekoho poslanie byť sochárom, potom je lepšie byť sochárom než matematikom. Pri bližšom pohľade je toto prirovnanie, berúc do úvahy súčasné poňatie vedy, nezmyselné. Predstavuje veľmi zmätené prirovnanie.

Technické aplikácie majú tak veľký podiel na prestíži vedy, že v prípade vedcov možno očakávať čerpanie mimoriadne silného stimulu z uvažovania o rôznorodých formách aplikácií. To však nie je stimulom, ale je ním naopak jestvujúca prestíž, ktorú vede dodávajú aplikácie. Tak ako predstava tvorby dejín zamestnáva mysle politikov, tak sa vedci nakazili pocitom, že sú súčasťou čohosi skutočne veľkolepého. Pochopiteľne, veľkolepého v zmysle falošnej veľkosti; veľkosti nezávislej od akéhokoľvek poňatia dobra.

Medzi vedcami sú zároveň takí, ktorých výskum je predovšetkým teoretický, a ktorí sú popri pôžitku z tejto nákazy pyšní na to, že nezávisia na praktických aplikáciách. Užívajú si tak dve výsady, v skutočnosti nekompatibilné, no kompatibilné v ríši predstáv, čo je vždy tou najprijateľnejšou situáciou, ktorú si možno zvoliť. Patria medzi tých, ktorí určujú osudy ľudí, takže ich nezávislosť na tomuto osude redukuje ľudstvo na úroveň mravcov. Ide o výsadu bohov. Neuvedomujú si, že ak si pri súčasnom chápaní vedy odmyslíme jej technické aplikácie, nezostane nič, na čo by sme mohli hľadieť ako na dobré. Schopnosti pre hru podobnú šachu nemajú žiadnu hodnotu. Nebyť technických aplikácií, nikto z verejnosti by sa o vedu nezaujímal; a ak by sa verejnosť o vedu nezaujímala, vedci by si museli vybrať nové povolanie. Nemajú nijaké právo na svoje nestranné postavenie, ktoré si uplatňujú. No keďže nejde o legitímne postavenie, pôsobí ako stimul.

Pre ostatných je naopak uvažovanie o technických aplikáciách stimulom. No zaujíma ich pritom len ich dôležitosť, nie ich dobré či zlé vplyvy. Vedec, ktorý je blízko objavu, ktorý by mohol mať vážne negatívne dôsledky pre ľudský život, aj tak vynaloží všetko úsilie na to, aby svoj výskum úspešne zavŕšil. Zdá sa, že sa len mimoriadne zriedkavo, ak vôbec, stáva, aby takýto vedec zvážil dôsledky svojho budúceho objavu z pohľadu dobra a zla a prípadne sa ho vzdal, ak by prevážilo zlo. Takéto hrdinstvo sa dokonca javí ako úplne nemožné; a predsa by bolo celkom pochopiteľné. No aj tu, tak ako všade, vládne falošná veľkosť, ktorú reprezentuje kvantita a nie dobro.

A napokon sú vedci neustále poháňaní spoločenskými motívmi, ktoré sú tak úbohé, že sa o nich takmer nechce hovoriť a ktoré síce zdanlivo nehrajú veľkú rolu, no v skutočnosti sú veľmi silné. Každý, kto videl Francúzov v júni 1940 s neuveriteľnou ľahkosťou nechať potopiť svoju vlasť a vzápätí už o niekoľko mesiacov, predtým, než mohli skutočne pocítiť nepríjemnosť hladu, udivovať svojou výdržou, prekonávajúc únavu i chlad po celé hodiny len preto, aby vystáli rad na vajcia, ten si uvedomí, aký neuveriteľný zdroj energie leží v úbohých motívoch.

Prvoradý spoločenský motív pre vedcov je jednoducho ich profesionála povinnosť. Vedci sú platení za tvorbu vedy; čaká sa od nich, že nejakú vytvoria; cítia ako svoju povinnosť nejakú vedu vytvoriť. To im však ako stimul nestačí. Kariérny rast, profesúra, najrôznejšie ceny, úcta a peniaze, úspech v zahraničí, uznanie a obdiv svojich kolegov, reputácia, sláva, tituly – to všetko sa neobyčajne ráta.

Zvyklosti vedcov to dokumentujú najlepšie. V šestnástom a sedemnástom storočí zvykli vedci vzájomne súperiť. Keď publikovali svoje objavy, zvykli zámerne vynechať niektoré kroky v postupnosti dôkazov, alebo zamenili ich poradie, aby svojim kolegom znemožnili dôsledné pochopenie; týmto spôsobom sa chránili pred rizikom, že niektorý z ich rivalov by si mohol nárokovať prvenstvo na ich objav. Descartes priznal, že to spravil vo svojom diele Géométrie. Čo dokazuje, že nebol filozofom v tom zmysle, v akom tomuto slovu rozumeli Pytagoras a Platón – milovník božskej múdrosti. Od zániku Grécka už niečo ako filozof nejestvuje.

Dnes, len čo vedec niečo objaví, ponáhľa sa ešte predtým, než sám preskúma hodnotu svojho objavu, zaslať takzvané note au compte redu,15) aby si zaistil prvenstvo. Gaussov prípad je v našej vede zrejme výnimočný. Rukopisy s geniálnymi objavmi nechal ležať v šuplíkoch a neskôr na ne zabudol; keď potom niekto prišiel so senzačnými vyhláseniami, zvykol poznamenať: „je to naozaj tak, sám som na to prišiel už pred pätnástimi rokmi; možno však ísť ešte ďalej a dokázať navyše ešte aj tú a tú teóriu.“ Bol to však génius najvyššieho stupňa. V uplynulých troch či štyroch storočiach možno žilo ešte zopár takýchto ľudí. Čo pre nich znamenala veda, zostalo tajomstvom. Na úsilí ostatných sa vo veľkej miere podieľali podradné motívy.

Jednoduchosť komunikácie po celom svete v mierových časoch a špecializácia dovedená do extrému dnes spôsobila, že vedci každého odboru, ktorí sami pre seba predstavujú jedinú verejnosť, tvoria ekvivalent dediny. Vedú sa nekonečné debaty, každý každého pozná, prechovávajú sa sympatie či antipatie. Stoja proti sebe rôzne generácie a národnosti; súkromné záležitosti druhých, politika a profesionálna závisť hrajú podstatnú rolu. Z toho vidieť, že verejná mienka takejto dediny je nevyhnutne narušená; napriek tomu však predstavuje jediné formy kontroly nad vedcom; lebo ani laici, ani vedci z ostatných oborov sa o jeho prácu nezaujímajú. Sila spoločenských motívov vedie k tomu, že vedcova myseľ sa podriaďuje tejto verejnej mienke; a on sa jej usiluje ulahodiť. Čokoľvek je ochotná vo vede prijať, to sa prijme; čo nie je ochotná prijať, zamieta sa. A niet medzi nimi jediného nezainteresovaného sudcu, keďže každý špecialista, už tým, že je špecialistom, je zainteresovanou stranou.

Mohlo by sa povedať, že plodnosť nejakej teórie je objektívnym kritériom. Toto kritérium však možno uplatniť len na prijaté teórie. Teória zamietnutá kolektívnym názorom vedeckej dediny je nevyhnutne neplodná, pretože nie je snaha vyvodiť z nej nejaké dôsledky. To platí predovšetkým o fyzike, v ktorej sú prostriedky výskumu a riadenia monopolom v rukách mimoriadne úzkeho kruhu. Ak by ľudia neprejavili taký záujem o kvantovú teóriu, keď bola prvýkrát predložená Planckom, a to aj napriek tomu, že bola absurdnou – alebo možno práve preto, lebo všetci boli vtedy unavení z rozumu – nikto by sa nikdy nedozvedel, že ide o plodnú teóriu. V čase, keď sa stala takou populárnou, nejestvovali žiadne konkrétne údaje podporujúce predpoklad, že takou bude. Vidíme teda darwinovský proces fungujúci vo vede. Teórie vznikajú náhodne a prežijú tie najschopnejšie. Takáto veda môže byť pokojne formou élan vital, no celkom určite nie formou hľadania pravdy.

Verejnosť nemôže prehliadať fakt, a ani ho neprehliada, že veda, tak ako každý produkt kolektívneho názoru, podlieha  móde. Vedci nás pravidelne informujú o tom, že taká a taká teória je zastaraná. Mali by sme to považovať za škandál, ak by sme neboli natoľko hrubí, že už sme vlastne necitliví na akýkoľvek škandál. Ako by vlastne mohol človek prejavovať zbožnú úctu niečomu, čo podlieha móde? Černošskí fetišisti stoja vysoko nad nami; sú omnoho menej oddaní svojim modlám, než sme my. Oni preukazujú zbožnú úctu kúsku opracovaného dreva, ktoré je krásne a ktorému krása prepožičiava rozmer večnosti.

Skutočne trpíme chorobou idolatrie a tá je v nás zakorenená tak hlboko, že kresťanom odoberá silu svedčiť o pravde. Ani rozhovor dvoch hluchých by nebol komickejší než polemika medzi moderným duchom a Cirkvou. Neveriaci v mene vedeckého ducha vyberajú a používajú ako argumenty proti kresťanskej viere pravdy, ktoré sú v skutočnosti nepriamymi, ale i priamymi dôkazmi tejto viery. Kresťania si to nikdy nevšímajú a robia len vetché pokusy o vyvrátenie týchto právd, so zlým svedomím a zarážajúcou absenciou intelektuálnej poctivosti. Ich slepota je trestom za zločin idolatrie.

O nič menej komické sú rozpaky týchto uctievačov modly, keď chcú vyjadriť svoje nadšenie. Chcú niečo chváliť, ale nemôžu nič nájsť. Je ľahké chváliť vedecké aplikácie; akurát že tieto aplikácie sú technikou a nie vedou. Čo teda chváliť na vede samotnej? A konkrétnejšie: keďže veda je vtelená aj v ľuďoch, čo možno chváliť na vedcoch? Odpoveď nie je taká jednoduchá. Keď chcú ľudia vyzdvihnúť na piedestál verejného obdivu nejakého vedca, vždy si vyberú Pasteura, aspoň vo Francúzsku. Slúži ako zásterka idolatrie vedy, tak ako Johanka z Arcu slúži nacionalistickej idolatrii.

Vyberú si ho, pretože významne prispel k liečbe ľudských chorôb. Ak to však nebolo motívom jeho konania, potom treba tento úspech vnímať ako náhodu. Ak to jeho hlavným motívom bolo, potom obdiv k Pasteurovi nemá nič spoločné s veľkoleposťou vedy; ide o praktickú cnosť a v tom prípade má byť Pasteur zaradený do jednej kategórie so zdravotnou sestrou, do kategórie vyhradenej hrdinstvu, a rozdiel medzi nimi by bol len v rozsahu dosiahnutých výsledkov.

Keďže duch pravdy chýba v motívoch stojacich za vedou, nemôže byť prítomný ani vo vede. A kto by ho chcel nájsť v podstatnej miere prítomného vo filozofii a literatúre, bude sklamaný.

Jestvuje veľa kníh či článkov, ktoré by v nás zanechali dojem, že autor, skôr než začal písať a potom znova pred tým, než vydavateľovi odovzdal rukopis, by sa sám seba skutočne vážne pýtal: „Som v súlade s pravdou?“ Ak by boli všetci tí, ktorých povolaním je myslieť – kňazi, pastori, filozofi, spisovatelia, vedci, učitelia – postavení pred voľbu: buďto upadnúť okamžite a definitívne do stavu idiocie, v doslovnom zmysle slova, so všetkou degradáciou sprevádzajúcou takýto úpadok, pričom by im zostalo akurát toľko vnímania, aby si uvedomovali trpkosť svojho postavenia; alebo na druhej strane okamžitý a neuveriteľný rozvoj intelektuálnych schopností, zabezpečujúci im okamžitú svetovú a posmrtnú slávu, avšak s tým dodatkom, že ich myslenie by nikdy celkom nekorešpondovalo s pravdou – bolo by vôbec možné očakávať, že by sa našlo dostatok takých, ktorí by v súvislosti s takouto voľbou čo len na okamih zaváhali?

Duch pravdy dnes takmer úplne chýba v náboženstve, vo vede i v celom myslení. Všetky tie strašné zlá, s ktorými musíme neustále zápasiť a ktorých tragickosť si často ani nedokážeme uvedomiť, vyplývajú práve z tohto. „Cet esprit de mensonge et d´ erreur – De la chute des rois funeste avantcoureur,“16) o ktorom hovorí Racine, dnes už nie je monopolom panovníkov. Týka sa všetkých spoločenských tried; zmocňuje sa celých národov a privádza ich do šialenstva.

Liekom je priviesť späť medzi nás ducha pravdy, a začať od náboženstva a vedy; čo znamená, že medzi nimi dôjde k zmiereniu.

Duch pravdy môže prebývať vo vede pod podmienkou, že motívom vedcov bude láska k tomu, čo tvorí predmet ich výskumu. Tým predmetom je vesmír, v ktorom žijeme. Čo je na ňom hodné lásky, ak nie jeho krása? Skutočnou definíciou vedy je: skúmanie krásy sveta.

Keď o tom uvažujeme, je to evidentné. Hmota, slepá sila nie sú predmetom vedy. Myslenie ich nedokáže uchopiť; unikajú mu. Myslenie vedca nedokáže dosiahnuť ku vzťahom, akými sú hmota a sila spletené do neviditeľného, neuchopiteľného a nemenného celku rádu a harmónie. „Nebeská sieť je obrovská,“ hovorí Lao-c´, „jej oká sú široké; a predsa cez ňu nič neprekĺzne.“17)

Ako by mohla mať ľudská myseľ za svoj predmet niečo iné, než myšlienku? Pre teóriu poznania ide o tak známy problém, že sa mu človek ani nesnaží porozumieť a odkladá ho bokom ako evidentný fakt. Jestvuje však riešenie. Predmetom ľudského myslenia je myslenie samotné. Skutočným cieľom vedca je zjednotenie vlastnej mysle s tajomnou múdrosťou, vpísanou do vesmíru. Ak je to tak, ako potom môže jestvovať nejaký nesúlad či dokonca rozkol medzi duchom vedy a duchom náboženstva? Vedecký výskum je jednoducho formou náboženskej kontemplácie.

To bol nepochybne prípad Grécka. Čo sa teda odvtedy stalo? Čím je to, že táto veda, sťatá rímskym mečom, bola svojou podstatou náboženská, a po dlhom spánku sa prebudila ako materialistická? Čo sa za ten čas stalo?

Došlo k premene náboženstva. Nemám tým na mysli zrod kresťanstva. Rané kresťanstvo, ako môžeme vidieť z Nového Zákona a najmä z evanjelií, bolo, podobne ako staroveké mystériá, absolútne vhodné stať sa inšpiráciou skutočnej vedy. V kresťanstve však došlo k zmene, pravdepodobne spojenej s jeho prechodom na oficiálne náboženstvo Rímskej ríše.

Po tejto zmene bolo kresťanské myslenie, s výnimkou niekoľkých mystikov, neustále vystavené nebezpečenstvu neprijať žiadnu inú koncepciu božskej Prozreteľnosti s výnimkou osobnej Prozreteľnosti.

Táto koncepcia sa nachádza v evanjeliách, keďže o Bohu sa tu hovorí ako o Otcovi. No koncepcia neosobnej Prozreteľnosti, a to takmer analogickej k mechanizmu, sa tu nachádza tiež. „Aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. (…) Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5:45,48)

A tak táto slepá, neutrálna vlastnosť neživej hmoty, toto neustále opakovanie sa, charakteristické pre beh sveta, absolútne nezávislé od individuálnych kvalít človeka a preto aj často obviňované z nespravodlivosti, sa stalo vzorom dokonalosti ľudskej duše. Ide o koncepciu s tak hlbokým zmyslom, že ani dnes ho nedokážeme uchopiť; súčasné kresťanstvo sa od nej úplne odchýlilo.

Všetky podobenstvá o semene sa týkajú tejto neosobnej Prozreteľnosti. Milosť zostupuje od Boha na všetky bytosti; čo sa s ňou stane, závisí od nich; tam, kde skutočne vnikne, sú jej plody výsledkom procesu podobného mechanizmu a tento proces, tak ako mechanický proces, sa odohráva v časovej následnosti. Cnosť trpezlivosti, alebo, pri presnejšom preklade z gréčtiny, nehybného očakávania, je príbuznou k tejto nevyhnutnosti trvania.

Toto Božie nezasahovanie do pôsobenia milosti je vyjadrené tak jasne, ako sa len dá: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase.“ (Mk 4:26-28)

Takisto všetko, čo súvisí so žiadaním, má niečo spoločné s mechanizmom. Každá skutočná túžba po ozajstnom dobre, po tom, čo dosiahla istú intenzitu, skutočne privodí žiadané dobro. Ak k tomu nedôjde, potom buď túžba nie je skutočná, alebo je prislabá, alebo je požadované dobro nedokonalé, prípadne zmiešané so zlom. Keď sú podmienky splnené, Boh nikdy neodmieta. Tak ako v prípade klíčenia milosti, aj tu ide o proces prebiehajúci v čase. Preto nám Kristus pripomína, aby sme boli neodbytní. Podobenstvá, ktoré v tejto súvislosti používa, takisto pripomínajú mechanizmus. Ide o psychologický mechanizmus, ktorý vedie sudcu k tomu, aby vyhovel vdove: „Obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári“ (Lk 18:5) a muža, ktorý už ležal v posteli, aby otvoril svojmu priateľovi: „aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje“ (Lk 11:8). Ak budeme na Boha naliehať, môže ísť len o mechanizmus vychádzajúci od Boha. Nadprirodzené mechanizmy sú prinajmenšom tak spoľahlivé, ako zákon gravitácie; prirodzené mechanizmy sú však nevyhnutnou podmienkou pre dianie samotné, bez akýchkoľvek ohľadov na hodnotu; zatiaľ čo nadprirodzené mechanizmy sú nevyhnutnou podmienkou pre činenie čistého dobra.

Potvrdzuje to praktická skúsenosť svätcov. Tí zažili, tak sa hovorí, že niekedy, silou túžby, dokázali privodiť duši viac dobra, než po akom sama túžila. To dosvedčuje, že dobro zostupuje na zem z neba len v miere, v akej sú na zemi splnené isté podmienky.

Celé dielo Sv. Jána z Kríža nie je ničím iným, než vedeckým skúmaním nadprirodzených mechanizmov. Rovnako tak Platónova filozofia.

Ešte aj súdy sú v evanjeliách niečím neosobným: „Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený (…)A súd je v tomto: (…) každý, kto zle robí, nenávidí svetlo, (…) ale kto koná pravdu, ide na svetlo“ (Jn 3:18-21); „Súdim, ako počujem. A môj súd je spravodlivý“ (Jn 5:30); „Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť. Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu: slovo, ktoré som hovoril, bude ho súdiť v posledný deň“ (Jn 12: 47-48).

V príbehu o robotníkoch vo vinici sa zdá, že u majiteľa vinice ide o svojvoľnosť. Pri bližšom pohľade však zistíme presný opak. Vypláca len jeden druh mzdy, pretože má len ten. Nemá drobné. Sv. Pavol charakterizuje túto mzdu takto: „potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.“ To nepripúšťa nejaké stupne. Podobne nejestvujú žiadne stupne v súvislosti s právom na mzdu. Človek bol zavolaný; potom buď príde, alebo nepríde. Nikto nedokáže toto zavolanie predvídať, ani na sekundu dopredu. Nezáleží na tom, kedy k tomu došlo; ani na množstve či kvalite vykonanej práce vo vinici. Človek buď vstúpi, alebo nevstúpi do večnosti, podľa toho, či súhlasí alebo odmietne.

„Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 14:11): to prináša rovnováhu, akoby pozemská časť duše bola na jednej miske váh a božská časť na druhej. Spev na Veľký Piatok takisto prirovnáva kríž k rovnováhe: „(…) Ceuxlà ont reçu leur récompense.“ Boh má teda moc odmeniť len to úsilie, ktoré nemôže byť odmenené na tomto svete, úsilie vynaložené v prázdne; prázdno priťahuje milosť. Úsilie vynakladané v prázdne je činnosťou, ktorú Kristus nazýva „zhromažďovaním pokladov v nebi.“

V evanjeliách, hoci zachytávajú len zlomok Kristovho učenia, možno nájsť akúsi nadprirodzenú fyziku ľudskej duše. Ako každá vedecká náuka, aj táto obsahuje len to, čo je absolútne pochopiteľné a experimentálne overiteľné. Verifikácia tu však má podobu pohybu smerom k dokonalosti a musíme preto prijať tvrdenia toho, kto takúto cestu absolvoval. Poľahky akceptujeme tvrdenia vedcov aj bez najmenšej snahy o overenie toho, čo sa deje v ich laboratóriách, hoci nevieme, či milujú pravdu. Omnoho racionálnejšie by bolo veriť tvrdeniam svätcov, prinajmenšom tých najskutočnejších, keďže je isté, že milujú pravdu z celého svojho srdca.

Otázka zázrakov spôsobuje problémy medzi náboženstvom a vedou len preto, lebo je zle podávaná. Aby bola prezentovaná správne, musíme definovať zázrak. Povedať, že zázrak je faktom odporujúcim prírodným zákonom, znamená povedať niečo úplne nezmyselné. Nevieme, čo sú to prírodné zákony. Vieme len formulovať o nich hypotézy. Ak nášmu chápaniu zákonov protirečia fakty, potom sú naše predpoklady určite sčasti chybné. Povedať, že zázrak je výsledkom aktu pôsobenia Božej vôle, je rovnako absurdné. Uprostred všetkých udalostí nemáme právo tvrdiť, že niektoré z nich sú viac než iné výsledkom Božej vôle. Všetko čo vieme je, že všetko, čo sa deje, je bez výnimky v súlade s vôľou Boha Stvoriteľa; a že všetko, čo obsahuje čiastočky čistého dobra, pochádza z nadprirodzenej inšpirácie Boha ako Absolútneho Dobra. Keď však svätec vykoná zázrak, dobrom je jeho svätosť, nie zázrak. Zázrak je fyzikálny jav, ktorý si ako jednu zo svojich podmienok vyžaduje absolútne odovzdanie sa duše buď dobru, alebo zlu.

Musí sa povedať dobru alebo zlu, lebo sú aj diabolské zázraky: „Lebo vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možné, aj vyvolených“ (Mk 13:22); „Mnohí mi v onen deň povedia: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?“ Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ (Mt 7:22-23).

Prírodným zákonom nijako neodporuje, ak je absolútne odovzdanie sa duše dobru alebo zlu sprevádzané fyzikálnymi javmi, ktoré sa dejú jedine v takýchto prípadoch. Bolo by v rozpore s prírodnými zákonmi, ak by to bolo inak. Každému stavu ľudskej duše totiž zodpovedá istý fyzikálny stav. Ľútosť sprevádza slaná tekutina v očiach; prečo by potom isté stavy mystickej extázy, ako sa tvrdí, nesprevádzalo vznášanie sa tela nad zemou? Tento fakt môže a nemusí byť pravdivý; na tom nezáleží. Isté však je, že ak mystická extáza zodpovedá nejakej skutočnosti v ľudskej duši, potom ju musí telesne sprevádzať jav, ktorý nemožno pozorovať pri inom duševnom stave. Súvislosť medzi mystickou extázou a týmto javom je vytvorená obdobným mechanizmom, aký pôsobí v prípade súvislosti medzi ľútosťou a slzami. O tom prvom mechanizme nevieme nič. O nič viac však nevieme ani o tom druhom.

Jedinečným nadprirodzeným faktom na tomto svete je svätosť a všetko, čo jej je blízke; je to fakt, že božské príkazy sa stanú pre tých, ktorí milujú Boha, motívom, aktívnou silou, motorickou energiou v pravom zmysle slova, tak ako benzín v motore auta. Ak spravíme tri kroky s jednou-jedinou motiváciou, z túžby poslúchnuť Boha, tieto tri kroky sú zázrakom; a je jedno, či ich spravíme na suchu alebo na vode. Akurát že keď ich spravíme na suchu, nedôjde k ničomu výnimočnému.

Hovorí sa, že prípady chodenia po vode a zmŕtvychvstania sú v Indii také bežné, že nikto, s výnimkou prípadov obyčajnej zvedavosti, sa nenamáha ísť sa o nich presvedčiť na vlastné oči. Isté je, že takéto správy sú tam veľmi časté. Podobne časté boli aj v Grécku v časoch úpadku, ako možno vidieť u Lukiána. To radikálne znižuje apologetickú hodnotu kresťanských zázrakov.

Hinduistický príbeh hovorí o askétovi, ktorý sa po štrnástich rokoch samoty vrátil ku svojej rodine. Jeho brat sa ho opýtal, čo za ten čas získal. Askéta teda doviedol brata k rieke a prešiel po nej pešo na druhý breh. Jeho brat privolal prievozníka, za šesták sa preplavil na druhý breh a povedal askétovi: „Stojí za to usilovať sa štrnásť rokov kvôli tomu, čo si ja zadovážim za šesták?“ Ide o racionálny postoj.

Pokiaľ ide o exaktnosť neobyčajných skutkov, opísaných v evanjeliách, akékoľvek potvrdzovanie alebo vyvracanie môže byť len dohadom a samotný problém je nezaujímavý. Isté je, že Kristus disponoval istými zvláštnymi schopnosťami; prečo by sme o tom mali pochybovať, keď vieme dokázať, že hinduistickí a tibetskí svätci ich majú? Keby sme presne poznali mieru exaktnosti pri každom konkrétnom prípade, nijako by nám to nepomohlo.

Kristove schopnosti netvoria dôkaz, ale súvislosť v postupnosti prejavov. Boli evidentným znakom, že Kristus stál mimo bežných ľudí, medzi tými, ktorí sa odovzdali dobru alebo zlu. Neodhaľujú, na ktorej strane stál. Bolo to však ľahké spoznať na základe zjavnej Kristovej dokonalosti, čistoty jeho života, dokonalej krásy jeho slov a na základe skutočnosti, že svoje schopnosti využíval len pri skutkoch milosrdenstva. To všetko svedčilo len o tom, že bol svätcom. Keď tí, ktorí nepochybovali o tom, že bol svätcom, počúvali ako sa vyhlasuje za Božieho Syna, mohli pochybovať o presnom zmysle týchto slov, no verili, že je v nich obsiahnutá pravda. Pretože keď svätec vyhlási niečo také, nemôže klamať alebo sa mýliť. Práve tak by sme mali aj my veriť všetkému, čo Kristus povedal, s výnimkou prípadov, pri ktorých môžeme predpokladať zlý prepis; a presvedčivosť dôkazom dodáva krása. Ak ide o dobro, krása je spoľahlivým a pozitívnym dôkazom; a žiaden iný ani nemôže jestvovať. Je absolútne nemožné, aby jestvoval nejaký iný.

Kristus povedal: „Keby som nebol medzi nimi konal skutky, aké nik iný nekonal, nemali by hriech“; no povedal aj: „Keby som nebol prišiel a nebol im hovoril, nemali by hriech.“18) Inde hovorí o svojich „zázrakoch.“ Skutky a slová patria do jednej kategórie. Výnimočnosť týchto skutkov nemá iný cieľ, než pritiahnuť pozornosť. Keď už je pozornosť pritiahnutá, nemôže jestvovať iný typ dôkazu než krása, čistota a dokonalosť.

Slová adresované Tomášovi „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili,“19) nehovoria o tých, ktorí bez toho, aby uvideli, uverili v zmŕtvychvstanie. To by bolo kázanie dôverčivosti a nie viery. Všade nájdeme množstvo starých žien, ktoré sú okamžite pohotové uveriť v akýkoľvek príbeh o mŕtvych, ktorí znovu ožili. Blahoslavenými sú tu určite nazývaní tí, ktorí nepotrebovali zmŕtvychvstanie, aby uverili a pre ktorých sú Kristova dokonalosť a Kríž dostatočnými dôkazmi.

Z náboženského hľadiska sú teda zázraky druhoradé a z vedeckého hľadiska prirodzene zapadajú do vedeckého obrazu sveta. A čo sa týka myšlienky dokázať jestvovanie Boha pomocou porušenia prírodných zákonov, raným kresťanom by to prišlo nepochybne ako niečo zvrátené. Zrodiť sa to môže len v našich chorých mysliach, ktoré si myslia, že nemenný rád sveta môže poskytnúť legitímne argumenty ateistom.

Následnosť udalostí vo svete je v evanjeliách takisto zobrazovaná, akoby bola riadená Prozreteľnosťou, ktorá je minimálne v jednom ohľade neosobná a porovnateľná s mechanizmom. Kristus svojim učeníkom povedal: „Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. (…) Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich. (…) Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca.“20)Znamená to, že starostlivosť o svätcov zo strany Boha je tá istá, aká prináleží vtákom a ľaliám. Prírodné zákony riadia spôsob, akým miazga koluje v rastlinách a vyháňa kvety a akým spôsobom si vtáky hľadajú potravu; a výsledkom je krása. Prírodné zákony sú takisto prozreteľne nastavené tak, že v prípade ľudí rozhodnutie hľadať v prvom rade kráľovstvo nebeského Otca a Jeho spravodlivosť neprináša automaticky smrť.

Možno to povedať aj tak, že Boh dozerá na každého vtáka, každú rastlinu a každého svätca; ide o to isté. Vzťah medzi celkom a jednotlivými časťami je ľudskej inteligencii vlastný. V rovine diania ako takého, či už uvažujeme svet ako celok, alebo ako ktorúkoľvek z jeho častí, vyňatú v priestore, čase alebo vzhľadom na akúkoľvek klasifikáciu; alebo ako nejakú inú časť, prípadne ako sústavu niekoľkých častí: skrátka, nech už používame pojmy celku a častí akokoľvek, podriadenosť Božej vôli zostáva konštantná. Rovnaká miera podriadenosti Božej vôli je v liste, ktorý padá nikým nepozorovaný, ako aj v potope. V rovine diania je pojem podriadenosti Božej vôli identický s pojmom skutočnosti.

V rovine dobra a zla môže a nemusí jestvovať podriadenosť Božej vôli, v závislosti od vzťahu k dobru a zlu. Viera v Prozreteľnosť spočíva v istote, že svet ako celok je podriadený Božej vôli nielen v prvom, ale aj v druhom zmysle; teda že v tomto svete dobro prevažuje zlo. Z tohto pohľadu ide len o otázku sveta ako celku, pretože v jednotlivostiach žiaľ niet pochýb o prítomnosti zla. Objektom tejto istoty je teda večný a univerzálny systém, tvoriaci základ nemenného rádu sveta. Ak sa nemýlim, Božská Prozreteľnosť nie je nikde zobrazovaná inak, a to ani v čínskych, indických či gréckych posvätných textoch, ani v evanjeliách.

Keď však bolo kresťanstvo oficiálne prevzaté Rímskou ríšou, neosobný aspekt Boha a Božskej Prozreteľnosti bol potlačený do úzadia. Boh sa zmenil na obraz Panovníka. Táto zmena prebehla hladko vďaka judaistickému prvku kresťanstva, ktoré sa ho, vzhľadom na svoj historický pôvod, nebolo schopné zbaviť. V predexilových textoch je právny vzťah Jahveho k Židom vzťahom pána k svojim otrokom. Židia boli faraónovými otrokmi; Jahve ich faraónovi odňal a tým na seba prebral jeho práva. Stali sa jeho majetkom a on s nimi zaobchádza tak, ako zaobchádza obyčajný človek so svojimi otrokmi, akurát že Jahve disponuje širšou paletou odmien a trestov. Prikazuje im konať striedavo dobro a zlo, no omnoho častejšie zlo, a v oboch prípadoch musia poslúchať. Nezáleží na tom, že ich poslušnosť má byť vynútená tými najnižšími motívmi, hlavne že príkazy sú poslušne splnené.

Takéto chápanie presne zapadalo do cítenia a inteligencie Rimanov. Prostredníctvom nich otroctvo determinovalo a degradovalo všetky medziľudské vzťahy. Rimania zohavili tie najkrajšie veci. Prosiacich o milosť zneuctili tým, že ich nútili hovoriť lži. Zneuctili milosť tým, že ju považovali za niečo pričlenené k otroctvu: prijatím láskavosti sa podľa nich človek pripravil o istú mieru osobnej slobody. Ak išlo o veľkú láskavosť, zvyk nútil človeka prehlásiť pred svojim dobrodincom, že je jeho otrokom. Zneuctili lásku: milovať niekoho pre nich znamenalo buďto zmocniť sa milovanej osoby ako majetku, alebo, pokiaľ to nebolo možné, podriadiť sa jej otrocky za účelom uspokojenia telesných vášní, hoci by to znamenalo deliť sa o ňu s desiatimi ďalšími. Zneuctili vlastenectvo tým, že ho považovali za vôľu zotročiť si všetkých mimo svojho národa. Omnoho kratšie by však bolo vymenovať to, čo nezneuctili. Pravdepodobne sa však nenájde vôbec nič.

Okrem iného zneuctili suverenitu. Staroveké poňatie legitímnej suverenity, pokiaľ sa smieme domnievať, bolo zdá sa nesmierne krásne. Môžeme sa len domnievať, pretože u Grékov nejestvovalo. Veľmi pravdepodobne však práve toto poňatie pretrvalo v Španielsku až do sedemnásteho storočia a v Anglicku v nedokonalejšej podobe až dodnes.

Cidovi bolo po tom, čo bol násilne a nespravodlivo vyhnaný a po tom, čo vlastným mečom vybojoval územie väčšie, než bolo jeho rodné kráľovstvo, prisľúbené právo hovoriť s kráľom; a tak len čo zočil v diaľke kráľa, zoskočil z koňa, vrhol sa na kolená a pobozkal zem. V hre Estrella de Sevilla od Lope de Vegu chce kráľ zabrániť trestu smrti pre vraha, pretože si vraždu sám tajne objednal. Nechá si po jednom predvolať všetkých troch sudcov a oznamuje im svoju kráľovskú vôľu. Každý z nich na kolenách ubezpečí kráľa o svojej absolútnej lojálnosti. Na čo ako súdny tribunál jednohlasne vyrieknu trest smrti. Keď kráľ žiada vysvetlenie k ich verdiktu, odvetia: „Ako poddaní akceptujeme tvoju autoritu vo všetkom; no ako sudcovia počúvame len svoje svedomie.“

Ide o koncepciu bezvýhradnej lojálnosti, no lojálnosti platiacej výhradne dedičnej autorite, bez najmenších ohľadov na moc, prípadných výhod či naopak nepriazne, bez ohľadu na odmenu či trest. Ide presne o tú istú podriadenosť, aká je voči predstaveným v mníšskych rádoch. Kráľ bol v tomto prípade pre svojich poddaných skutočne zástupcom Boha, podobne ako ním boli predstavení kláštorov pre svojich mníchov; nie prostredníctvom nejakej ilúzie, ktorá by ich zbožšťovala, ale jedine ako výsledok konvencie, ktorá sa považovala za odraz Božej vôle. Išlo o nábožnú úctu absolútne zbavenú idolatrie. Tá istá koncepcia dedičnej autority platila pre celú spoločnosť, v celom rozsahu spoločenskej hierarchie oddola nahor. Verejný život tak bol úplne preniknutý náboženskou cnosťou podriadenosti, tak ako život v benediktínskom kláštore v časoch zlatej éry.

V dnešnej dobe sa táto koncepcia stále vyskytuje u Arabov, kde ju opísal T. E. Lawrence; existovala v Španielsku až do čias, keď nešťastnej krajine vládol vnuk Ľudovíta XIV a tá prišla o svojho ducha; existovala v kraji na juh od Loiry až po dobytie Francúzmi a dokonca aj neskôr, pretože jej ducha možno rozoznať ešte u Théophila de Viau. Francúzske kráľovstvo dlho váhalo medzi touto a rímskou koncepciou; zvolilo si však rímsky postoj a preto je aj akákoľvek reštaurácia monarchie vo Francúzsku vylúčená. Mohli by sme byť jedine vďační, ak by tu ešte jestvovala nejaká možnosť dedičnej monarchie.

Jestvuje niekoľko náznakov, že španielska koncepcia dedičného trónu bola tá istá, aká jestvovala v starovekých orientálnych monarchiách. Tie však utrpeli priveľa škôd. Veľa škody narobili Asýrčania. Takisto Alexander – výsledok Aristotelovho pedagogického umenia, od ktorého sa jeho učiteľ nikdy nedištancoval. Židia, bývalí otroci, ju nikdy nepoznali. Podľa všetkého ju nepoznali ani Rimania – tá hŕstka dobrodruhov zoskupená nevyhnutnosťou.

V Ríme ju nahradil vzťah pána a otroka. Už Cicero zahanbene priznáva, že sa cíti byť polovičným otrokom Caesara. Od čias Augusta bol cisár považovaný za pána všetkých obyvateľov Rímskej ríše v zmysle majiteľa otrokov.

Ľudia si nedokážu predstaviť seba samých ako obete zla, ktoré ako celkom prirodzené uvaľujú na iných. Keď sa im to však k ich vlastnému zdeseniu skutočne stane, považujú to za niečo celkom prirodzené; vo svojom srdci nemôžu nájsť nič, čo by vyvolalo skutočné rozhorčenie a odpor voči zaobchádzaniu, ktoré sami bez váhania uplatňovali voči iným. Je to tak prinajmenšom v podmienkach, keď dokonca ani pre predstavivosť nejestvuje nijaká vonkajšia podpora a keď jediné možné zdroje ležia v hĺbkach srdca. Ak zločiny spáchané v minulosti tieto zdroje zničili, výsledkom je úplné vysilenie a človek prijíma akýkoľvek stupeň poníženia. Práve na tomto mechanizme ľudského srdca je založené právo odplaty, vyjadrené v Apokalypse nasledovne: „Kto má ísť do zajatia, pôjde do zajatia.“21)

Preto množstvo Francúzov, ktorí považovali za úplne prirodzené hovoriť o kolaborácii podmanených národov francúzskych kolónií, bez problémov hovorili v intencii tých istých pojmov so svojimi nemeckými pánmi.

Rovnako tak, keďže Rimania považovali otroctvo za základný inštitút spoločnosti, nejestvovalo nič, čo by mohlo nabádať ich srdce povedať nie človeku, ktorý si na nich nárokoval vlastnícke právo a úspešne si toto právo vydobyl silou svojich zbraní; rovnako tak nejestvovalo nič, čo by ich nútilo povedať nie jeho dedičom, ktorých majetkom sa stali dedičským právom. Z toho pochádzajú všetky tie zbabelé skutky, ktorých výpočet trápil Tacitovo srdce, tým viac, že sa na nich sám podieľal. Rimania páchali samovraždy, len čo na ne dostali príkaz, inak nie; otrok nemohol spáchať samovraždu, pretože by tým pripravil svojho pána o majetok. Caligula zvykol mať pri jedle za svojim chrbtom zástup senátorov oblečených v tunikách, ktoré boli v Ríme charakteristickým znakom otrokov. Na oslavách sa zvykol na štvrťhodinku vzdialiť s nejakou z urodzených dám do svojich súkromných komnát, privádzajúc ju neupravenú a zapýrenú späť do spoločnosti, v ktorej sa nachádzal aj jej manžel. Títo ľudia však odjakživa považovali za úplne prirodzené jednať týmto spôsobom nielen so svojimi otrokmi, ale aj s podrobeným obyvateľstvom svojich provincií.

A tak sa v kulte Cisára zbožštil princíp otroctva. Milióny otrokov vytvárali idolatrický kult svojho majiteľa.

To determinovalo rímsky postoj k náboženstvu. Hovorí sa, že boli tolerantní. Celkom určite tolerovali všetky náboženské praktiky, zbavené akéhokoľvek duchovného obsahu.

Hitler by celkom určite, ak sa mu zachce, dokázal tolerovať teozofiu bez akýchkoľvek rizík. Rimania bez problémov tolerovali kult Mithru, falošný orientalizmus vhodný pre snobov a nudiace sa dámy.

Táto tolerancia mala dve výnimky. Za prvé, Rimania celkom pochopiteľne nemohli zniesť, aby ktokoľvek znášal vlastnícke právo na ich otrokov. Odtiaľ ich odpor k Jahvemu. Židia boli ich majetkom a nemohli mať iného majiteľa, ľudského či božského. Jednoducho išlo o spor medzi dvoma konkurenčnými otrokármi. Rimania napokon kvôli svojej prestíži a aby prakticky dokumentovali, že oni sú tými pánmi, v podstate vyvraždili všetok ľudský dobytok, o ktorého vlastníctvo išlo.

Druhá výnimka sa týkala duchovného života. Rimania nemohli zniesť nič, čo v sebe malo duchovnú hĺbku. Láska k Bohu je nebezpečným ohňom, ktorého prítomnosť by sa mohla stať fatálna pre ich úbohé zbožštenie otroctva. Preto neľútostne ničili akýkoľvek duchovný život v každej podobe. Kruto prenasledovali pytagorejcov a všetkých filozofov, spájaných s akoukoľvek autentickou tradíciou. Všimnime si mimochodom, aké neobyčajne zvláštne je to, že skutočný stoik, inšpirujúci sa Gréckom a nie Rímom, sa chopil trónu; a túto zvláštnosť násobí ešte aj to, ako kruto zaobchádzal s kresťanmi. Rimania vyhladili všetkých druidov v Galii; zničili egyptské náboženské kulty; utopili v krvi a lžami znevážili kult Dionýza. A vieme, ako spočiatku zaobchádzali s kresťanmi.

A predsa sa necítili vo svojej vulgárnej idolatrii dobre. Podobne ako Hitler si uvedomovali hodnotu klamlivého zovňajšku duchovnosti. Radi by zaobalili svoj evidentný ateizmus do obalu niektorej z autentických náboženských tradícií. Aj Hitler by veľmi rád našiel alebo založil nejaké náboženstvo.

Augustus sa pokúšal získať si priazeň Eleuzínskych kňazov. Eleuzínske mystériá takmer úplne upadli, nevieme presne prečo, za čias Alexandrových nástupcov. Masakre za Sullu, počas ktorých Aténske ulice zaliala krv, im určite neprospeli. Je otázne, či v časoch Cisárstva existovalo niečo z pôvodnej tradície. Každopádne sa títo kňazi odmietli prepožičať na podobný obchod.

Kresťania súhlasili, keď už boli uštvaní prenasledovaním a podlomení z toho, že sa nedočkali triumfálneho konca sveta. Takto sa Kristov Otec, prispôsobený rímskej móde, stal pánom a vlastníkom otrokov. Jahve poskytol nevyhnutné prostriedky na túto zmenu. Teraz už nejestvovali najmenšie prekážky na jeho prijatie. Po zničení Jeruzalema už nejestvovali žiadne vlastnícke spory medzi ním a rímskym Cisárom.

Je pravda, že evanjeliá sú plné prirovnaní k otroctvu. No v Kristových ústach je toto slovo úskokom lásky. „Otrokmi“ sú tí, ktorí sa z celého srdca túžia dať Bohu ako otroci. A hoci to znamená odovzdať sa Bohu okamžite a naveky, neskôr títo otroci neprestanú ani na sekundu žiadať Boha o to, aby mohli zostať otrokmi.

To je nezlučiteľné s rímskou tradíciou. Ak sme majetkom Boha, ako by sme sa Mu mohli odovzdať ako otroci? On nás oslobodil tým, že nás stvoril. Sme mimo Jeho kráľovstva. Jedine náš súhlas môže, postupom času, spôsobiť inverznú operáciu a premeniť nás na čosi nehybné, čosi analogické ničote, kde je Boh absolútnym pánom.

Skutočný kresťanský duch bol našťastie uchovaný v mysticizme. No s výnimkou pravého mysticizmu poškvrnila rímska idolatria všetko – áno, idolatria; pretože ide o spôsob uctievania a nie  o názov jeho predmetu, čo odlišuje idolatriu od náboženstva. Ak kresťan uctieva Boha v rozpoložení srdca, v akom rímsky pohan velebil Cisára, potom sa dopúšťa idolatrie aj on.

Rímska koncepcia Boha jestvuje aj dnes, dokonca aj v mysli takých ľudí, akým je Maritain. Ten napísal: „Pojem práva je ešte hlbší než pojem morálneho záväzku, pretože Boh má zvrchované právo voči svojmu stvoreniu a žiadny morálny záväzok (hoci ten má voči sebe, aby im poskytol to, čo si vyžaduje ich prirodzenosť).“

S Bohom však nesúvisí ani pojem práva, ani pojem záväzku, pojem práva však nekonečne menej. Pojem práva je totiž nekonečne vzdialenejší od čistého dobra. Je zmiešaný s dobrom i zlom; mať právo totiž značí možnosť využiť ho dobre či zle. Zatiaľ čo realizovanie záväzku je vždy a bezpodmienečne dobré, z každého uhla pohľadu. Preto sa ľudia roku 1789 dopustili strašného omylu, keď si za svoju hlavnú inšpiráciu vybrali pojem práva.

Zvrchované právo je z hľadiska Rimanov alebo z každého podobného hľadiska vlastníckym právom. Pripísať Bohu zvrchované práva bez záväzkov značí spraviť z neho nekonečný ekvivalent rímskeho otrokára. To predpokladá jedine servilné uctievanie. Oddanosť otroka voči niekomu, kto v ňom vidí svoj majetok, je niečím nízkym. Láska, ktorá vedie slobodného človeka k tomu, aby dal svoje telo i dušu k dispozícii dokonalému dobru, taká láska je opakom servilnej lásky.

V mystických tradíciách Katolíckej Cirkvi je jedným z hlavných predmetov očisty, ktorou musí duša prejsť, absolútne popretie rímskej koncepcie Boha. Pokiaľ z nej čokoľvek zostáva, zjednotenie skrz lásku je nemožné.

Duchovný vplyv mystikov však nedokázal odstrániť túto koncepciu v Cirkvi tak, ako ju odstránili vo vlastných srdciach, pretože Cirkev ju potrebovala práve tak, ako ju predtým potrebovalo Cisárstvo. Bola nevyhnutná pre pozemskú moc Cirkvi. Preto je aj delenie moci na duchovnú a pozemskú, o ktorom sa tak často hovorí v súvislosti so stredovekom, omnoho komplikovanejšie, než by sa mohlo zdať. Podriadenosť kráľovi v klasickom španielskom chápaní je niečím omnoho nábožnejším a čistejším než podriadenosť voči Cirkvi vyzbrojenej inkvizíciou a reprezentujúcou otrokárske chápanie Boha, čo bol v trinástom storočí veľmi častý prípad. Je preto celkom možné, že napríklad v Aragónii trinásteho storočia to bol kráľ, kto disponoval skutočne duchovnou autoritou, a Cirkev, kto disponoval skutočne pozemskou autoritou. Cirkev sa však nikdy nezbavila nadvlády rímskeho ducha imperializmu a ovládania dostatočne na to, aby dokázala odstrániť rímske chápanie Boha.

V dôsledku toho sa koncepcia Prozreteľnosti stala nerozpoznateľnou. Jej absurdnosť bije do očí. Skutočné mystériá viery sú sami osebe absurdné, no táto absurdnosť osvecuje myseľ a vedie ju k množstve právd, ktoré sú pre inteligenciu úplne zrejmé. Ostatné absurdnosti sú možno diabolskými tajomstvami. Obe sú v súčasnom kresťanskom myslení zmiešané ako kúkoľ s pšenicou.

Chápanie Prozreteľnosti v zmysle Boha v rímskom štýle značí osobnú Božiu intervenciu vo svete, ktorou sa využívajú isté prostriedky s úmyslom dosiahnuť isté ciele. Pripúšťa sa tým, že rád sveta, ponechaný sám na seba a bez špeciálnych Božích zásahov v konkrétnych okamihoch, dokáže viesť k následkom, ktoré odporujú Božej vôli. Pripúšťa sa tým, že Boh má siahať po takýchto špeciálnych zásahoch. Zároveň sa tým však pripúšťa, že tieto zásahy, ktoré korigujú kauzalitu, samé podliehajú kauzalite. Boh narúša prirodzený chod sveta, aby do neho vniesol nie to, čo chce dosiahnuť, ale príčiny, prostredníctvom ktorých to dosiahne.

Ak sa nad tým zamyslíme, tieto predpoklady presne zodpovedajú vzťahu človeka a hmoty. Človek má konkrétne zámery, ktoré ho vedú ku konkrétnym zásahom podliehajúcim zákonu kauzality. Predstavme si zámožného rímskeho pána, vlastniaceho obrovské majetky a množstvo otrokov, a potom túto predstavu znásobme na rozmer univerza. To by bola predstava Boha, ktorý v skutočnosti vládne časti kresťanstva a ktorý pravdepodobne v rôznej miere ovplyvnil celé kresťanstvo s výnimkou mystikov.

Predstavme si takéhoto magnáta žijúceho osamote, nestretávajúceho sa so seberovnými, ale výhradne so svojimi otrokmi; môžeme sa zamýšľať nad tým, aké konkrétne zámery sa asi zrodia v jeho mysli. Všetky jeho osobné túžby sú uspokojené. Žeby sa zamýšľal nad dobrom pre svojich otrokov? V takom prípade ho čakajú závažné problémy, pretože jeho otroci sú vystavení zločinom a utrpeniu. Pri pokusoch vzbudiť v nich pocity šťastia vymenovaním všetkých svetlých stránok ich postavenia – tak ako to robili zástancovia otroctva v Amerike – sa len o to jasnejšie odhaľuje obmedzenosť týchto pozitív, nepomer medzi mocou ich pána a ich vlastný podiel na dobre a zle. A keďže táto skutočnosť sa nedá utajiť, otrokom sa povie, že ak sú úbohí, je to ich vlastnou vinou. No aj v prípade, že sa takýto názor prijme, nevrhá to ešte nijaké svetlo na zámery ich pána. Nie je možné predstaviť si jeho vôľu inak, než ako rad rozmarov, z ktorých niektoré sú veľkorysé. A presne tak si to aj predstavujeme.

Všetky pokusy odhaliť v štruktúre sveta dôkazy láskavosti jeho pána sú bez výnimky na rovnakej úrovni, ako jedna poznámka Bernardina de Saint-Pierre na margo melónov a jedla en famille.22) Vo všetkých týchto pokusoch je prítomná rovnaká principiálna absurdnosť, ktorú nájdeme aj v dobových úvahách o dôsledkoch Vtelenia. Dobro, ktoré je človeku dané vidieť vo svete, je konečné a obmedzené. Snaha vidieť v ňom dôkazy Božích zásahov znamená spraviť aj Boha konečným a obmedzeným dobrom. A to je rúhanie.

Podobné pokusy o analýzu dejín možno ilustrovať na príklade dômyselnej úvahy, uverejnenej v katolíckej revue, ktorá vyšla v New Yorku pri minulom výročí objavenia Ameriky. Hovorí sa v nej, že Boh poslal Krištofa Kolumba do Ameriky, aby o niekoľko storočí neskôr jestvoval národ, schopný poraziť Hitlera. To je ešte oveľa horšie, než čoho sa dopustil Bernardin de Saint-Pierre; je to hrozné. Boh zjavne pohŕda aj inými rasami: celé to vyvraždenie pôvodných obyvateľov Ameriky v šestnástom storočí je preň primalou cenou za spásu európskych národov v storočí dvadsiatom; a nedokázal im pomôcť menej krvavo. Človek si pomyslí, že namiesto posielania Krištofa Kolumba do Ameriky niekoľko storočí vopred by bolo omnoho jednoduchšie poslať niekoho, kto by Hitlera zavraždil okolo roku 1923.

Bolo by chybou považovať to za extrémny príklad hlúposti. Všetky interpretácie dejín v duchu Prozreteľnosti sú nevyhnutne na presne tej istej úrovni. To je aj prípad Bossuetovho chápanie dejín. Je to zároveň hrozné i hlúpe, poburujúce inteligenciu i srdce. Človek musí mať neobyčajný cit pre zvuk slov, aby tohto biskupa považoval za kapacitu.

Keď sa pojem Prozreteľnosti premieta do osobného života, výsledok je rovnako komický. Ak blesk udrie do bezprostrednej blízkosti nejakej osoby a tá vyviazne bez zranenia, človek si často myslí, že ho zachránila Prozreteľnosť. Tých, čo sa nachádzali kilometer od úderu blesku ani nenapadne, že za svoj život vďačia Božiemu zásahu. Keď teda mechanizmus sveta dospeje k okamihu, keď má zapríčiniť niečiu smrť, Boh sa zamyslí, či mu stojí za to zachrániť či nezachrániť čísi život, a ak sa rozhodne, že mu to za to stojí, nebadane zasiahne do tohto mechanizmu. Zmení teda dráhu blesku len o niekoľko centimetrov, nie však o kilometer, tým menej, že by jednoducho blesku zabránil udrieť. Ľudia musia evidentne uvažovať práve takto; inak by si museli povedať, že Prozreteľnosť nás pred bleskom zachraňuje nepretržite práve tak, ako v okamihu, keď blesk udrie len kúsok od nás. Jediným okamihom, keď nebráni blesku zasiahnuť tú a tú osobu je práve okamih, keď doň blesk skutočne udrie, ak k tomu skutočne dôjde. Všetko, čo sa nestane, sa nestane na rovnako priamy zásah Boha. Všetkému, čo sa stane, bolo Bohom práve tak povolené stať sa.

Smiešna koncepcia Prozreteľnosti ako osobného a konkrétneho zásahu Boha za účelom konkrétneho cieľa je nekompatibilná so skutočnou vierou. Nejde však o zjavnú nekompatibilitu. Je nekompatibilná s vedeckou koncepciou sveta; a v tomto prípade je nekompatibilita zjavná. Kresťania, ktorí, pod vplyvom vzdelania a svojho okolia, zdieľajú túto koncepciu Prozreteľnosti, zdieľajú aj vedeckú koncepciu sveta a to rozdeľuje ich myseľ na dve hermeticky oddelené časti: jednu pre vedecké chápanie sveta, druhú pre chápanie sveta ako priestoru, v ktorom sa uskutočňuje Božia osobná Prozreteľnosť. A to im bráni skutočne uvažovať jednu či druhú. Tá druhá navyše neznesie poctivé uvažovanie. Neveriaci, ktorým v uvažovaní nebránia žiadne ohľady, veľmi ľahko odhaľujú smiešnosť takejto osobnej a parciálnej Prozreteľnosti a smiešnou sa im preto zdá byť aj samotná viera.

Konkrétne zámery pripisované Bohu sú len úlomkami, ktoré sme vybrali z nekonečnej komplexnosti kauzálnych spojení. Vytvárame ich tým, že naprieč časom spájame určité udalosti s ich určitými následkami, zvolenými spomedzi tisícov iných možností. Máme pravdu, keď o týchto úlomkoch tvrdíme, že sú v súlade s Božou vôľou. No to isté by rovnako a bez výnimky platilo o všetkých ostatných úlomkoch, ktoré by si mohla vydeliť ľudská či neľudská inteligencia z celku vesmíru naprieč časom i priestorom a bez ohľadu na ich veľkosť.

Nie je možné vydeliť z komplexnosti času a priestoru nejakú udalosť, akoby to bol atóm; no nedokonalosť ľudského jazyka nám dáva dojem, že to možné je.

Všetky udalosti, ktoré vytvárajú celok sveta v plynutí času, každá jedna z týchto udalostí, každé možné zoskupenie niekoľkých udalostí, každé spojenie medzi dvomi či viacerými udalosťami, medzi dvomi či viacerými zoskupeniami udalostí, medzi jednou udalosťou a zoskupením udalostí – to všetko, do istej miery, bolo pripustené Božou vôľou. To všetko reprezentuje konkrétne Božie zámery. Celok konkrétnych Božích zámerov je svet osebe. Nepatrí tam len to, čo je zlom, a ani to nesmie byť úplne vylúčené v každom ohľade, ale výlučne len potiaľ, pokiaľ ide o zlo. Z každého iného pohľadu je aj to v súlade s Božou vôľou.

Vojak, ktorý utrpí vážne zranenie a preto sa nezúčastní na akcii, v ktorej padne celý jeho oddiel, si môže myslieť, že Boh si želal nie jeho bolesť, ale záchranu jeho života. To reprezentuje extrémnu naivitu a pascu sebapreceňovania. Boh si prial jeho bolesť, záchranu jeho života i všetky ostatné následky, ktoré sa skutočne udiali; no ani jedno z toho viac než iné.

Jestvuje jediný prípad, pri ktorom možno oprávnene hovoriť o konkrétnom prejave Božej vôle: a to keď sa v ľudskej duši zrodí konkrétny impulz, nesúci nespochybniteľný rys Božieho príkazu. Vtedy však ide o chápanie Boha ako zdroja inšpirácie.

Súčasná koncepcia Prozreteľnosti pripomína školskú úlohu nazývanú explication française23) v prípade, keď ide o zlého učiteľa a prvotriednu poéziu. Učiteľ vyhlási: „Básnik použil to a to slovo, aby ním dosiahol ten a ten účinok.“ To však platí len o druhotriednej a nižšej poézii. V poézii najvyššej úrovne všetky účinky, všetky zvukové kvality, všetky evokácie, zoskupené tým a tým slovom na tom a tom mieste rovnakou mierou zodpovedajú takpovediac dokonale básnikovej inšpirácii. To platí o všetkých umeniach. V tomto zmysle básnik napodobňuje Boha. Básnická inšpirácia na najvyššom stupni dokonalosti je jednou z tých ľudských vlastností, ktoré môžu analógiou predstavovať koncepciu Božej vôle. Básnik je osobou; no v okamihu, keď dosahuje básnickú dokonalosť, je preniknutý nadosobnou inšpiráciou. Vo svojich priemerných okamihoch je jeho inšpirácia osobná; a vtedy vlastne o žiadnu inšpiráciu nejde. Pri využívaní básnickej inšpirácie ako analogického obrazu Božej vôle nesmieme brať do úvahy jej bežnú, ale dokonalú podobu.

Božská Prozreteľnosť nie je rušivým vplyvom, akousi anomáliou v behu sveta; ona samotná je rádom sveta; alebo skôr: je riadiacim princípom sveta. Je večnou Múdrosťou, jedinečnou, prenikajúcou celý svet v svojbytnej sieti vzájomných vzťahov.

Takto bola chápaná v predrímskom staroveku. Všetky pasáže Starého Zákona, do ktorých prenikla univerzálna staroveká inšpirácia, pred nás predkladajú túto koncepciu zaodetú do jazyka neporovnateľnej krásy. My sme však slepí. Čítame bez toho, aby sme chápali.

Hrubá sila nevládne tomuto svetu. Zo svojej podstaty je slepá a neurčitá. Svetu vládne určitosť, ohraničenosť. Večná Múdrosť uväzňuje svet do siete, pavučiny určení. Svet prijíma pasívne. Hrubá sila hmoty, ktorá sa nám javí byť vládcom, je v skutočnosti len dokonalou poslušnosťou.

To je záruka poskytnutá človeku, Archa Zmluvy, Zmluva, viditeľný a zreteľný prísľub tu dole, pevný základ pre nádej. To je pravda, prenikajúca našimi srdciami vždy, keď sme predchnutí krásou tohto sveta. To je pravda, ktorá sa rozvíja do neprekonateľných prejavov radosti v nádherných a čistých pasážach Starého Zákona, v Grécku u Pytagorejcov a u všetkých mudrcov, v Číne u Majstra Lao-´c, v hinduistických sútrach, v egyptských fragmentoch a možno leží ukrytá v nespočetných mýtoch a legendách. Zjaví sa nám, vyjadrená v našich vlastných poznatkoch, ak raz Boh otvorí naše oči, ako ich otvoril Agare.24)

Vidíme ju dokonca aj v Hitlerových slovách, ktorými tvrdí presný opak: „(…) vo svete, v ktorom sa planéty a slnká pohybujú po kruhových dráhach, mesiace obiehajú okolo planét a sila vládne všade a dominuje nad slabosťou, čím ju núti buďto poslušne slúžiť, alebo prestať existovať (…).“ Ako by mohla slepá sila vytvoriť kruh? Nie je to slabosť, kto je poslušnou slúžkou sily. To sila poslúcha večnú Múdrosť.

Hitler a jeho mladí fanatickí nasledovníci to nikdy pri pohľade na hviezdy nepocítili. Snažil sa im to však niekedy niekto ukázať? Táto civilizácia, na ktorú sme takí pyšní, urobila všetko pre to, aby túto skutočnosť utajila a pokiaľ na ňu budeme čo len kúskom svojho srdca pyšní, nezbavíme sa viny z jediného Hitlerovho zločinu.

V Indii jestvuje slovo, ktorého pôvodný význam bol „rovnováha“, čo označovalo súčasne rád sveta i spravodlivosť. Toto je posvätný text, ktorý symbolicky odkazuje zároveň na stvorenie sveta i ľudskej spoločnosti:

„Na Počiatku bol Boh a bol jediný. Bol jediný a nijako sa nezjavoval. Stvoril vyšší princíp, vládu. (…) Preto niet nad vládou nič vyššieho. Preto na slávnostiach sedí kňaz nad vládnucimi (…).

Boh sa však nijako nezjavoval. Stvoril sedliakov, remeselníkov a kupcov.

Stále sa však nijako nezjavoval. Stvoril triedu služobníkov.

Stále sa nijako nezjavoval. Stvoril vyšší princíp, Spravodlivosť. Spravodlivosť vládne všetkému. Preto niet nič, čo by vládlo Spravodlivosti. Každý, kto nemá moc, je pred Spravodlivosťou rovný mocnému, akoby mal kráľovskú moc.

Čo je Spravodlivé, to je aj Pravdivé. Preto, keď niekto hovorí Pravdu, hovoríme: „Je spravodlivý.“ A keď niekto hovorí spravodlivo, hovoríme: „Má pravdu.“ A je to tak preto, že Spravodlivosť a Pravda sú tým istým.“

Starobylý hinduistický text hovorí:

„Odkiaľ slnko vychádza

A kam slnko zapadá,

Čo bohovia učinili spravodlivým,

Rovnaké dnes i zajtra.“

Anaximandros napísal: „Z neurčitosti veci vznikajú, do neurčitosti tiež podľa nutnosti zanikajú; lebo si za neprávosti navzájom splácajú pokutu a trest podľa určenia času.“

Toto je pravda, a nie obludná koncepcia, ktorú Hitler odvodil zvulgarizovaním modernej vedy. Každá viditeľná a zjavná sila je podriadená neviditeľnej hranici, ktorú nikdy neprekročí. Morské vlny sa dvíhajú vyššie a vyššie; no v istom bode, hoci je nad nimi voľný priestor, sú spútané a donútené klesnúť. Rovnako tak bol spútaný, hoci nik nevedel ako, nemecký príliv na brehoch La Manche.

Pytagorejci hovorievali, že svet pozostáva z neurčitosti a z princípu, ktorý určuje, ohraničuje, vymedzuje. A tento druhý princíp je vždy dominantný.

Tradičný symbol dúhy – nepochybne prevzatý Mojžišom od Egypťanov – vyjadruje tým najdojemnejším spôsobom dôveru, ktorú rád sveta prebúdza v človeku: „A Boh hovoril: „Keď zastriem zem oblakmi a keď sa v oblakoch zjaví moja dúha, vtedy si spomeniem na svoju zmluvu, ktorá je medzi mnou a medzi vami i každou živou bytosťou. Už nikdy nebude vôd potopy, ktorá by zahubila všetky živé tvory.““25)

Prekrásny poloblúk dúhy je svedectvom toho, že všetky javy tohto sveta, akokoľvek hrozné by boli, sú obmedzené hranicou. Obdivuhodná poetika tohto textu má pripomínať Boha ako limitujúci princíp. „Položil si hranicu a neprekročia ju, ani viac nepokryjú zem“ (Ž 104).

A tak ako kolísanie vĺn, tak je aj celá postupnosť diania tu na zemi tvorená vzájomne vyváženými obmenami – zrodom a zánikom, rastom a úbytkom – a dáva nám pocítiť neviditeľnú prítomnosť celého systému ohraničení, ktoré sú síce bez substancie, no zároveň sú tvrdšie než diamant. Preto sú veci krásne vo svojej bezohľadnosti, aj napriek tomu, že nám dávajú pocítiť krutú nevyhnutnosť. Nevyhnutnosť, ktorá je síce krutá, no zároveň nie je silou, ale je zvrchovaným pánom nad silou.

Čo však ľudí v staroveku fascinovalo, bolo toto: to, čo vládne slepej sile hmoty nie je iná, mocnejšia sila, ale láska. Verili, že hmota je podriadená večnej Múdrosti prostredníctvom lásky, ktorá ju vedie k dobrovoľnej poslušnosti.

Platón v Timaiovi hovorí, že Božská Prozreteľnosť vládne nevyhnutnosti vďaka presvedčivej múdrosti. V stoickej básni z tretieho storočia pred n. l., ktorej inšpirácia je však ešte staršia, je Boh oslovovaný takto:

„Ty, ktorého poslúcha celý tento svet krútiaci sa okolo zeme,

Kamkoľvek by si ho viedol, on ťa poslúchne.

Taký je tvoj služobník, ktorého držíš v neviditeľných rukách,

S dvoma koncami, ohnivý, večný blesk.“

Blesk, vertikálny lúč ohňa vrhaný z nebies na zem, je prúdením lásky medzi Bohom a jeho stvorením; preto je aj „pán bleskov“ najčastejším označením pre Dia.

Z tohto pochádza stoický pojem amor fati, láska k rádu sveta, považovaná za najvyššiu cnosť. Rád sveta máme milovať preto, lebo je dokonalou podriadenosťou Bohu. Čokoľvek nám tento svet poskytne a čokoľvek na nás uvalí, robí tak výlučne z podriadenosti. Keď nám dlho neprítomný a dlho očakávaný priateľ stisne ruku, nezáleží na tom, či je tento stisk bolestivý; ak nás aj priveľmi stisne a spôsobí nám bolesť, ani si to nevšimneme. Keď prehovorí, nezamýšľame sa nad tým, či znie jeho hlas príjemne. Stisk ruky či hlas, to všetko sú pre nás len vonkajšie znaky jeho prítomnosti a vďaka tomu sú nám neobyčajne vzácne. Práve tak nás všetko, čo sa nám v priebehu života stane, privodené absolútnou podriadenosťou sveta Bohu, uvádza do kontaktu s absolútnym dobrom, stvoreným Božou vôľou; v dôsledku toho by malo byť všetko bez výnimky, radosti i smútky, prijaté s rovnakou láskou a vďačnosťou.

Tí, čo sú ľahostajní k skutočnému dobru, neposlúchajú Boha v tom zmysle, že ho neposlúchajú tak, ako by mysliaca bytosť mala, a to súhlasom svojej mysle. Ich telá a duše sú však absolútne podriadené zákonom, ktoré vládnu telesnému i duševnému v nás. Telesné i duševné procesy v nich sú dokonale poslušné;  sú dokonale poslušné, keďže sú len organickými procesmi, a nie sú ničím iným, ak nemajú alebo aspoň netúžia po nadprirodzenom svetle, ktoré jediné pozdvihuje človeka nad úroveň hmoty. Preto aj máme prijímať zlo, ktoré na nás páchajú rovnako, ako prijímame zlo, páchané na nás mŕtvou hmotou. Okrem súcitu voči ľudskej mysli, ktorá bola zvedená na scestie a ktorá trpí, by sme ich mali milovať rovnako, ako treba milovať pasívnu hmotu, a to ako súčasť dokonalej krásy rádu tohto sveta.

Pochopiteľne, keď sa Rimania rozhodli znehodnotiť stoicizmus tým, že ho prevzali, nahradili lásku necitlivosťou založenou na pýche. Odtiaľ pochádza predpoklad, rozšírený aj dnes, že stoicizmus a kresťanstvo sú svojimi protikladmi, zatiaľ čo v skutočnosti ide o dve príbuzné koncepcie. Samotné mená osôb Trojice, Logos i Pneuma sú prevzaté zo slovníka stoikov. Znalosť istých stoických teórií vrhá svetlo na niektoré tajomné pasáže Nového Zákona. Medzi oboma učeniami došlo v dôsledku ich príbuznosti k vzájomnej výmene. V základoch oboch nájdeme pokoru, poslušnosť a lásku.

Niektoré texty však ukazujú, že stoické učenie bolo zároveň učením celého starovekého sveta, vrátane Ďalekého Východu. Celé ľudstvo kedysi žilo s neobyčajným poznaním, že svet, v ktorom žijeme, nie je ničím iným než dokonalou podriadenosťou.

Gréci so vzrušením objavili vo vede evidentný dôkaz, že tomu tak je, a z toho pochádzalo ich nadšenie pre vedu.

Pri štúdiu vedy chápe intelekt vládu nevyhnutnosti nad hmotou ako sieť vzťahov, ktoré sú nehmotné a fungujú bez použitia sily. Nevyhnutnosť môže byť dokonale chápaná len vtedy, ak sa tieto vzťahy chápu ako absolútne nehmotné. Ich pochopenie je potom len dôsledkom čistej a vznešenej koncentrácie, vyžarujúcej z tej časti mysle, ktorá nepodlieha sile. Časť mysle podliehajúca sile je tá, ktorá je pod nadvládou potrieb. Musíme absolútne zabudnúť na akékoľvek potreby, aby sme videli vzťahy v ich nehmotnej čistote. Keď sa nám to podarí, uvedomíme si pôsobenie síl, v súvislosti s ktorým dochádza k naplneniu alebo nenaplneniu potrieb.

V tomto svete sú sily absolútne determinované nevyhnutnosťou; nevyhnutnosť pozostáva zo vzťahov, ktoré sú myšlienkami; v dôsledku toho je sila dominujúca v tomto svete pod absolútnou nadvládou myslenia. Človek je mysliaca bytosť; preto stojí na strane toho, čo vládne sile. Celkom určite nie je pánom tvorstva a Hitler mal pravdu v tom, že ak tomu verí, mýli sa; je však pánovým synom, dieťaťom na panstve. Veda to dokazuje. Dieťa z bohatého panstva v mnohých ohľadoch podlieha služobníctvu; keď však sedí na otcových kolenách a stotožňuje sa s ním prostredníctvom lásky, má účasť na otcovej autorite.

Pokiaľ si človek necháva svoju dušu unášať so svojimi myšlienkami, svojimi osobnými myšlienkami, zostáva úplne podriadený, dokonca aj vo svojich najtajnejších myšlienkach, impulzom pochádzajúcim z potrieb a mechanizmu pôsobenia síl. Ak si myslí niečo iné, mýli sa. Všetko sa však mení v okamihu, keď prostredníctvom koncentrácie vyprázdni svoju dušu a umožní tak vstúpiť do nej koncepciám večnej Múdrosti. Potom v sebe má presne tie koncepcie, ktoré vládnu sile.

Povaha vzťahu a druh nevyhnutnej koncentrácie, potrebnej na jeho pochopenie, boli v očiach Grékov dôkazom toho, že nevyhnutnosť je v skutočnosti podriadenosť Bohu. Mali aj iný dôkaz. Spočíval v symboloch patriacim k samotným vzťahom, tak ako je podpis maliara neoddeliteľnou súčasťou samotného obrazu.

Grécky symbolizmus viedol Pytagora k obetovaniu vo svojej radosti z toho, že objavil možnosť vpísania pravouhlého trojuholníka do polkružnice.

Kruh bol pre Grékov obrazom Boha. Pretože uzatvorený kruh predstavuje pohyb, ktorý nevedie k žiadnej zmene a ktorý je absolútne sebestačný. Symbol kruhového pohybu pre nich predstavoval presne tú istú pravdu, ktorú vyjadruje kresťanská dogma prostredníctvom večného zákona, na ktorom je založený vzájomný vzťah jednotlivých Osôb Trojice.

Geometrický priemer26) bol pre nich obraz božského vzťahu medzi Bohom a jeho stvorením. Matematické výskumy Pytagorejcov sa zaoberali hľadaním geometrického priemeru čísel, ktoré nepochádzali z rovnakej geometrickej postupnosti; napríklad medzi 1 a číslom, ktoré nebolo druhou mocninou. Riešenie im poskytol pravouhlý trojuholník. Pravouhlý trojuholník je zdrojom všetkých geometrických priemerov. Keďže ho však možno vpísať do polkružnice, na tento účel možno použiť kompletný kruh. A tak je kruh, geometrický symbol Boha, zdrojom geometrického symbolu božského vzťahu. Takýto úžasný objav stojí za námahu.

Geometria sa tak stala dvojitým jazykom, ktorý hovorí súčasne o silách, pôsobiacich v hmotnom svete, a zároveň hovorí aj o nadprirodzených vzťahoch jestvujúcich medzi Bohom a jeho stvorením. Je to ako v prípade šifrovanej správy, ktorá zostáva zrozumiteľná pred aj po odšifrovaní.

Záujem o symbol sa zo súčasnej vedy úplne vytratil. A pritom, ak by sme si dali tú námahu, ľahko by sme našli minimálne v súčasnej matematike, napríklad v teórii množín či v integrálnom súčte, symboly rovnako jasné, krásne a naplnené duchovným významom, ako je to v prípade kruhu a vzťahu.

Cesta od moderného myslenia k starovekej múdrosti by mohla byť krátka a priama, ak by sme sa ňou chceli vydať.

V súčasnej filozofii sa analýzy vedúce ku kompletnej teórii zmyslového vnímania objavujú v rôznych podobách všade. Základná pravda, ktorú by takáto teória odhalila, je, že realita zmyslovo vnímaných objektov nespočíva v samotných zmyslových vnemoch, ale výhradne v nevyhnutnosti, ktorej znakom zmyslové vnemy sú.

Tento náš zmyslovo vnímateľný svet nemá inú skutočnosť, než je nevyhnutnosť; a nevyhnutnosť je kombináciou vzťahov, ktoré miznú, akonáhle nie sú vnímané čistou a vznešenou koncentráciou našej mysle. Svet okolo nás je vytváraný mysľou, ktorá je materiálne prítomná v našom tele.

Najrôznejšie vedecké odvetvia vnímajú vo všetkých javoch matematické vzťahy, alebo to, čo matematickým vzťahom zodpovedá. Večná matematika, ten jazyk s dvojakým zmyslom, je materiálom, z ktorého je utkaný rád sveta.

Každý jav je modifikáciou rozdelenia energie a v dôsledku toho je určený zákonmi energie. Jestvuje však veľa foriem energie a všetky sú usporiadané vo vzostupnom systéme. Mechanická sila, gravitácia v newtonovskom zmysle, ktorej vplyv neustále pociťujeme, nie je najvyššou formou. Svetlo, nehmatateľné a nehmotné, predstavuje formu energie, ktorá, napriek gravitácii, vedie stromy a obilné klasy k rastu smerom nahor. Konzumujeme ju v obilí a ovocí a jej prítomnosť v nás nám dodáva silu nevyhnutnú na vzpriamený postoj a prácu.

Niečo nekonečne malé má za istých podmienok rozhodujúci vplyv. Nejestvuje tak ťažká hmota, aby ju nevyvážil jediný bod; pretože hmota nespadne, ak podoprieme jeden-jediný bod, totiž ťažisko. Niektoré chemické reakcie sú podmienené pôsobením takmer neviditeľných baktérií. Katalyzátory sú nevnímateľné kúsky hmoty, ktorých prítomnosť je pre isté chemické reakcie nevyhnutná. Iné miniatúrne častice takmer identického zloženia majú nemenej rozhodujúcu silu inhibície; na tomto mechanizme sú založené tie najúčinnejšie liečivá objavené v poslednej dobe.

Nielen matematika, ale vôbec celá veda, bez toho, aby sme nad tým uvažovali alebo si to vôbec všimli, je symbolickým odzrkadlením nadprirodzených právd.

Moderná psychológia sa snaží spraviť zo skúmania duše vedeckú disciplínu. S trochou precíznosti to možno dosiahnuť. Malo by ísť o vedu založenú na pojme psychickej hmoty, naviazanej na Lavoisierovu axiómu, platnú pre všetky druhy hmoty, „nič sa nestráca, nič nevzniká“; alebo inými slovami, zmeny sú buďto zmenou formy, za ktorou je niečo, čo sa nemení, alebo sú substitúciou; avšak nikdy nie sú objavením sa a zmiznutím. Zaviesť by sa mal aj pojem hranice a princíp, týkajúci sa pozemskej časti duše: všetko je konečné, ohraničené a odsúdené na postupné vyčerpanie. Napokon by sa mal zaviesť pojem energie v rámci zákona, že psychické javy práve tak ako javy fyzikálne sú modifikáciami rozdelenia a kvality energie a podliehajú zákonom energie.

Súčasné pokusy vytvoriť spoločenské vedy by takisto mohli byť úspešné, ak sa k nim pridá trocha precíznosti. Mali by byť založené na platónskom pojme obrovského zvieraťa, alebo na apokalyptickom pojme Šelmy. Veda o spoločnosti je skúmaním tohto obrovského zvieraťa a mala by sa venovať precíznemu opisu jeho anatómie, fyziológie, podmienených a nepodmienených reflexov a schopnosti nechať sa skrotiť.

Vedy o duši a o spoločnosti nebudú môcť jestvovať, ak sa idea nadprirodzeného presne nezadefinuje a neuvedie do vedy ako vedecká koncepcia, takže ju bude možné používať s najvyššou presnosťou vo všetkých oblastiach súvisiacich s vedou.

Ak by boli takto založené vedy pojednávajúce o človeku, na základe matematicky presných metód a zároveň v úzkej súvislosti s náboženskou vierou; ak by symbolická interpretácia v prírodných a matematických vedách opäť zaujala miesto, ktoré jej patrilo kedysi – potom by sa jednota rádu tohto sveta objavila vo svojej plnej jasnosti.

Rád tohto sveta je totožný s krásou tohto sveta. Líšia sa akurát v type potrebnej koncentrácie, podľa toho, či sa usilujeme postihnúť nevyhnutné vzťahy, ktoré ho tvoria, alebo kontemplovať jeho krásu.

Ide o tú istú vec, ktorá je vzhľadom na Boha večnou Múdrosťou; vzhľadom na svet dokonalou poslušnosťou; vzhľadom na lásku krásou; vzhľadom na našu inteligenciu rovnováhou vzťahov nevyhnutnosti; vzhľadom na našu telesnosť hrubou silou.

Veda, dejiny, politika, organizácia práce a dokonca i náboženstvo poškvrnené Rímom dnes neponúkajú ľudskej mysli nič okrem hrubej sily. Taká je naša civilizácia. Je stromom, ktorý nesie plody, aké si zaslúži.

Návrat k pravde by urobil zjavnou okrem iného pravdu manuálnej práce.

Dobrovoľná manuálna práca je po dobrovoľne prijatej smrti tou najdokonalejšou formou poslušnosti.

Povaha práce ako trestu, naznačená pasážou v knihe Genesis, bola nepochopená pre chýbajúci správny pojem na označenie trestu. Bolo by chybou vidieť v tomto texte čo len najmenšie opovrhovanie prácou. Je omnoho pravdepodobnejšie, že text pochádza od starovekej civilizácie, ktorá si prácu cenila viac než akúkoľvek inú činnosť.

Jestvuje množstvo náznakov, že takáto civilizácia skutočne jestvovala, že kedysi dávno bola manuálna práca predovšetkým náboženskou činnosťou a tým pádom aj niečím posvätným. Mystériá – náboženstvo, ktoré zahŕňalo celý predrímsky starovek – sa zakladali na symbolickom vyjadrení spásy duše, prevzatom z poľnohospodárstva. Ten istý symbolizmus sa opäť objavuje v podobenstvách Nového Zákona. Rola Hefaista v Aischylovom Prométeovi zdá sa odkazuje na náboženstvo kováčov. Samotný Prométeus je nečasovou projekciou Krista, ukrižovaného a vykupiteľského Boha, ktorý zostúpil s ohňom na zem; v symbolizme gréckom i novozákonnom je oheň symbolom Ducha Svätého. Aischylus,  ktorý nikdy nič nehovorí náhodne, hovorí o ohni prinesenom Prométeom ľudstvu ako o osobnom vlastníctve Hefaista, čo zdá sa naznačuje, že Hefaistos je jeho personifikáciou. Hefaistos je bohom v podobe kováča. Možno si teda domyslieť, že náboženstvo kováčov videlo v ohni, ktorý robí železo kujným, zobrazenie pôsobenia Ducha Svätého na ľudskú podstatu.

Je možné, že v istom čase boli tie isté pravdy preložené do rôznych symbolických systémov, pričom každý takýto systém pracoval s istým typom manuálnej práce tak, že z nej spravil priame vyjadrenie náboženskej viery.

V každom prípade všetky náboženské tradície staroveku, vrátane Starého Zákona, odvodzovali rozličné remeslá z predpisu priamych Božích inštrukcií. Väčšina z nich tvrdí, že Boh sa vtelil, aby naplnil svoje učiteľské poslanie. Napríklad Egypťania verili, že vtelenie Osirisa malo dvojaký zámer a popri vykúpení jeho smrťou išlo práve o takéto praktické inštrukcie.

Nech je už pravda obsiahnutá v týchto nanajvýš tajomných textoch akákoľvek, viera v priame inštrukcie Boha vo veci rozličných remesiel svedčí o časoch, keď vykonávanie takýchto remesiel bolo v prvom rade posvätnou činnosťou.

Nezostala po tom žiadna stopa u Homéra, Hesióda, ani v klasickom Grécku či iných starovekých civilizáciách, pokiaľ naše skromné znalosti siahajú. V Grécku bola práca považovaná za otroctvo. Nevieme, či tomu tak bolo už pred inváziou Helénov, v dobách Pelasgov; ani či mystériá vo svojich posvätných učeniach zachovali výslovnú spomienku na dobu, keď bola práca držaná v úcte. Práve na samom počiatku éry klasického Grécka zaznamenávame koniec civilizácie, v ktorej sa považovali všetky ľudské činnosti s výnimkou manuálnej práce za posvätné; v ktorej umenie, poézia, filozofia, veda a politika boli neoddeliteľné od náboženstva. O jedno či dve storočia neskôr, vďaka procesu, ktorý nepoznáme, v ktorom však museli peniaze zohrať dôležitú rolu, sú už všetky tieto činnosti výlučne profánne a oddelené od akéhokoľvek náboženského vplyvu. Tá trocha náboženstva, ktorá prežila, bola vyhradená miestam určeným na uctievanie. Platón bol pre svoju dobu spomienkou na túto dávnu minulosť. Grécki stoici boli plameňom, ktorý vyšľahol z ešte tlejúcej iskry patriacej k tej istej minulosti.

Rimania, ateistický a materialistický národ, systematicky zničili všetko, čo v okupovaných krajinách zostalo z duchovného života; kresťanstvo si osvojili až po tom, čo ho zbavili duchovného obsahu. V ich rukách sa všetky ľudské činnosti bez výnimky stali čímsi otrockým; a skončili tak, že vystavením všetkých ľudí bez výnimky podmienkam otroctva zbavili vlastne samotné otroctvo akejkoľvek reality a to tak mohlo zaniknúť.

Takzvaní Barbari, z ktorých mnohí nepochybne pochádzali z Trákie a boli tak ovplyvnení duchom mystérií, brali kresťanstvo vážne; v dôsledku toho sme tu takmer mali kresťanskú civilizáciu. Jej úpadok môžeme pozorovať v jedenástom a dvanástom storočí. Krajiny južne od Loiry, ktoré tvorili jej pomyslené centrum, boli predchnuté súčasne kresťanským i starovekým duchom; v každom prípade, ak je pravda, že Albigénci boli manichejci, potom boli inšpirovaní nielen perzským, ale aj gnostickým, stoickým, pytagorejským a egyptským myslením. Civilizácia, ktorá tam vtedy bola v zárodku, tak mohla byť zbavená akýchkoľvek nánosov otroctva. Rôzne remeslá mohli zaujať svoje čestné miesta.

Obraz Florencie dvanásteho storočia, načrtnutý Machiavellim, je modelom toho, čo v modernom jazyku nazývame syndikátnou demokraciou. V Toulouse rytieri i pracujúci bojovali bok po boku proti Simonovi de Montfort, aby bránili duchovné poklady vlastné obom. Korporácie vznikajúce v priebehu tohto obdobia boli náboženskými inštitúciami. Stačí, ak sa pozrieme na románsky kostol, vypočujeme si gregoriánsky chorál, prečítame si niektorú z dokonalých trubadúrskych básní, alebo ešte lepšie, liturgické texty, aby sme videli, že umenie a  viera boli neoddeliteľné práve tak, ako tomu bolo vo vrcholnom období starovekého Grécka.

No kresťanská civilizácia, v ktorej by svetlo kresťanstva presvetlilo celok života, by bola možná jedine vtedy, ak by bola vylúčená cirkvou prevzatá rímska koncepcia zotročovania ľudských myslí. Neúprosný a víťazný boj Sv. Bernarda voči Abelardovi ukazuje, ako ďaleko od toho bola. Na začiatku trinásteho storočia bola táto ešte len rozvíjajúca sa civilizácia zničená pádom svojho centra, ktorým boli krajiny južne od Loiry, nastolením inkvizície a udusením náboženského myslenia pod vlajkou ortodoxie.

Koncepcia ortodoxie, prísne oddeľujúca oblasť spásy duše, spočívajúcu v bezpodmienečnom podriadení mysle vonkajšej autorite, od oblasti takzvaných profánnych záležitostí, v ktorých inteligencia zostáva slobodná, znemožňuje vzájomné prepojenie náboženského a profánneho, ktoré má byť esenciou kresťanskej civilizácie. Je márne každý deň v rámci omše pridať do vína trochu vody.

Trináste, štrnáste a začiatok pätnásteho storočia sú obdobím úpadku stredoveku. Ukazujú nám postupný úpadok a napokon zánik rodiacej sa civilizácie, postupné odumieranie zárodku.

V priebehu pätnásteho storočia prichádza prvá renesancia, ktorá bola akýmsi náznakom oživenia predrímskej civilizácie a ducha dvanásteho storočia. Grécko klasického obdobia, Pytagoras a Platón sa stali objektom náboženskej úcty, ktorá dokonale ladila s kresťanskou vierou. Tento stav však trval len veľmi krátko.

Krátko nato prišla druhá renesancia s úplne opačnou tendenciou. To ona priniesla to, čo nazývame modernou civilizáciou.

Sme na ňu nesmierne hrdí a zároveň vieme, že je zlá. A všetci sa zhodujeme na diagnóze tohto zla. Táto civilizácia je chorá, pretože nevie, aké miesto vyhradiť manuálnej práci a tým, ktorí sa jej venujú.

Nad týmto problémom si lámalo hlavu veľa inteligentných ľudí, tápajúc pritom v tme. Nikto nevie, kde začať, o čo sa oprieť, akú metódu použiť; a tak všetko toto úsilie vyšlo naprázdno.

Zdá sa, že najlepšie by bolo pouvažovať nad starou pasážou z knihy Genesis a umiestniť ju do toho správneho kontextu, ktorým je staroveké myslenie.

Keď sa človek tým, že sa dopustil hriechu, vydelil spod pôsobnosti Dobra, jeho skutočným trestom je jeho znovuzadelenie sa do štedrosti tohto pôsobenia cez utrpenie. Niet nič úžasnejšie než je trest.

Človek sa vydelil spod pôsobnosti Poslušnosti. Boh rozhodol, že trestom bude práca a smrť. Preto práca a smrť, ak sa im človek podriadi dobrovoľne, predstavujú návrat do pôsobenia najvyššieho Dobra, ktorým je poslušnosť Bohu.

To je úplne zrejmé, ak, tak ako v staroveku, chápeme pasivitu hmoty ako dokonalú poslušnosť Bohu a krásu sveta ako vyžarovanie tejto dokonalej poslušnosti.

Nech je tajomný význam smrti v Nebi akýkoľvek, tu na zemi spočíva v premene bytosti, tvorenej rozochveným telom a mysľou, bytosti milujúcej a nenávidiacej, dúfajúcej a strachujúcej sa, túžiacej a odmietajúcej, na kúsok nehybnej hmoty.

Súhlas s takouto premenou predstavuje pre človeka najvyšší akt absolútnej poslušnosti. Preto Sv. Pavol hovorí o samotnom Kristovi v súvislosti s Jeho Ukrižovaním: „(…) z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a dosiahol dokonalosť (…).“27)

No súhlas s podstúpením smrti môže byť naozaj skutočný len vtedy, keď je smrť nadosah. Môže byť úplný len vtedy, keď je smrť blízko. Keď je hrozba smrti len abstraktná a vzdialená, abstraktný je aj tento súhlas.

Manuálna práca je každodenným umieraním.

Pracovať znamená začleniť svoju vlastnú bytosť, telo i dušu, do kolobehu mŕtvej hmoty, urobiť z nich prostredníka medzi dvoma stavmi kúska hmoty, spraviť z nich nástroj. Pracujúci robí zo svojho tela a duše ukončenie nástroja, ktorý drží. Pohyby tela a sústredenie mysle slúžia potrebám nástroja, ktorý je sám prispôsobený hmote, s ktorou pracuje.

Práca a smrť sú vecou nevyhnutnosti, nie voľby. Svet sa človeku dáva vo forme potravy a tepla jedine vtedy, keď sa človek dáva svetu v podobe práce. No prácu a smrť možno podstúpiť buď v revolte, alebo v súhlase. Možno ich podstúpiť v ich pravej podstate, alebo zaobalené lžami.

Práca sa dopúšťa násilia na ľudskej podstate. Chvíľami prekypujeme energiou, ktorá túži po uplatnení a nemôže nájsť to správne vyjadrenie; inokedy prichádza únava a my musíme neprestajne napínať vôľu, čo nás stojí nesmiernu námahu; a sú tu stovky obáv, postranných myšlienok, odporov, stovky túžob a záujmov, ktoré odvádzajú našu myseľ od práce; monotónnosť privoláva znechutenie a čas sa niekedy neznesiteľne vlečie.

Ľudská myseľ ovláda čas a neprestajne a s veľkou rýchlosťou preniká do minulosti či budúcnosti, preskakujúc ľubovoľný časový úsek; no pracujúci je vydaný napospas času práve tak ako mŕtva hmota, ktorá sa môže len pomaly presúvať z jedného okamihu do druhého. Najmä toto predstavuje zásadné násilie páchané na ľudskej prirodzenosti. Preto aj pracujúci hovoria o utrpení pri práci frázou „čas sa vlečie.“

Súhlasné prijatie smrti, keď je už smrť tu v plnej nahote, predstavuje konečné, náhle vymanenie sa z toho, čo nazývame „Ja“. Súhlasné podriadenie sa práci je menším násilím. Kde je však absolútne, tam sa obnovuje vždy znovu a znovu každé ráno po celý život, deň za dňom, a každý deň trvá až do večera, aby ráno začalo odznova, a tak je tomu až do smrti. Každé ráno súhlasí pracujúci so svojou prácou pre ten deň a pre zvyšok svojho života. Súhlasí s ňou či je veselý alebo smutný, či sa trápi alebo je pripravený baviť sa, či je unavený alebo prekypuje aktivitou.

Hneď po dobrovoľnom prijatí smrti nasleduje súhlasné prijatie zákona, ktorý zväzuje prácu s udržiavaním života, a to predstavuje tú najdokonalejšiu poslušnosť, akú je človek schopný dosiahnuť.

Z toho vyplýva, že všetky ostatné ľudské činnosti: riadenie ľudí, technické plánovanie, umenie, veda, filozofia a tak ďalej stoja z hľadiska svojho duchovného významu nižšie než manuálna práca.

Nie je ťažké zadefinovať postavenie, ktoré by mala mať v dobre fungujúcej spoločnosti manuálna práca. Mala by byť jej duchovným základom.


1)Révolution Nationale“ – program vichystickej francúzskej vlády (pozn. prekl.).

2) Bismarckova korešpondencia z nemeckého mestečka Ems bola konečnou zámienkou pre dlho pripravovanú vojnu Francúzska s Pruskom (pozn. prekl.).

3) Odkaz na veľké štrajky vo Francúzsku (pozn. prekl.).

4) Mt 7: 16 – 18 (pozn. prekl.).

5) Gringoire – predvojnový týždenník, hlásajúci reakčné názory (pozn. prekl.).

6) Mt 6:20-21 (pozn. prekl.).

7) Mt 5:48 (pozn. prekl.).

8 Camille Jullian (1859 – 1933) – francúzsky historik, autor Dejín Galov (pozn. prekl.).

9) La Fontainova bájka hovorí o tom, že spravodlivosť si vždy uzurpujú mocní a odsudzovaní bývajú slabí (pozn. prekl.).

10) Institut Catholique – významná katolícka škola v Paríži (pozn. prekl.).

11) Mt 7:17 (pozn. prekl.).

12) Pavilón vynálezov, súčasť Francúzskej Výstavy v roku 1937 (pozn. prekl.).

13) Félix Le Dantec (1869 – 1917) – francúzsky biológ a autor knihy o ateizme (pozn. prekl.).

14) Bonnotovi „bandits tragiques“ – teroristická anarchistická skupina vedená Julesom Bonnotom (pozn. prekl.).

15) note au compte redu (fr.) – ohlásenie správy, termín používaný vo vede (pozn. prekl.).

16) „Šíriť ducha márnosti a lži, toho predchodcu pádov všetkých kráľov!“ Racine: Athalie, I:2 (pozn. prekl.).

17) V preklade Maríny Čarnogurskej: „Veď sieťovina Nebies je taká rozsiahla, že sa z nej nič nevytratí!“ (pozn. prekl.).

18) Jn 15:24; Jn 15:22 (pozn. prekl.).

19) Jn 20:29 (pozn. prekl.).

20) Mt 6:26, 28; Mt 10:29 (pozn. prekl.).

21) Zjv 13:10 (pozn. prekl.).

22) Bernardin de Saint-Pierre videl vo vonkajšej podobe melónov návod, aby boli krájané na plátky a prisudzoval to Božiemu zámeru; bol to jeden z dôkazov jeho presvedčenia o dokonalej harmónii v prírode (pozn. prekl.).

23) Explication française (fr.) – úplná analýza textu z hľadiska jazyka, významu, vzťahu k ostatným textom atď. (pozn. prekl.).

24) Agar – egyptská slúžka Abrahámovej manželky Sáry (pozn. prekl.).

25) Gn 9: 14-15 (pozn. prekl.).

26) Geometrický priemer – a/x=x/b, teda x=SQRT(a.b) (pozn. prekl.).

27) Hebr 5:8-9 (pozn. prekl.).

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: